Autor je stredoškolský učiteľ
O hlupákoch sa tu hovorilo nedávno, v tom zmysle, že každý je pre niekoho hlupákom, takže istým spôsobom sú hlupáci všetci. Dnes budeme pokračovať.
Reč bude o ozajstných hlupákoch, padnú aj konkrétne mená, no začneme opäť všeobecne. Kým sa na hlupákovi zabávame, všetko je v poriadku. Horšie je, keď nás začne fascinovať. To je prvý krok k jeho legitimizácii.
Ešte stále sa akože smejeme, ale už hlupáka skúmame, analyzujeme jeho reči, vyhodnocujeme gestá a mimiku, skrátka zaoberáme sa ním a čoraz viac na úkor smiechu, až ho nakoniec začneme brať celkom vážne.
No a v poslednej fáze sa hlupáka začneme báť.
Vlastne nie. Strach poslednou fázou interakcie hlupáka s okolím ešte nie je. Tou je až jeho naplnenie, čiže realizácia hlupákových predstáv. Áno, až vtedy doznieva posledný smiech, keď sa z hlupákových posmievačov stávajú jeho obete.
Po desivé príklady netreba chodiť ďaleko a už vôbec sa pre ne netreba obracať do minulosti. To druhé robiť ani nebudeme, ale aby sme v amoku nešpinili do vlastného hniezda, radšej kuk o dom ďalej.
