Ak si náhodou mnohí, podobne ako premiér, doteraz nevšimli 17. november, pripomenuli im ho zatvorené obchody, šopingy a ostatné chrámy konzumu. Odrazu sa ľuďom ponúka kuriózna možnosť pripomenúť si výročie Nežnej revolúcie napríklad nákupmi v Hainburgu, zaspomínať si, ako utekali rozradostení na Západ cez prederavenú železnú oponu – zatiaľ čo teraz si odtiaľ rovnako natešení nesú vajcia o polovicu lacnejšie než doma.
Aká prekvapivá bilancia dvadsaťosemročného pokusu zaviesť v našich historicky nezrelých končinách liberálnu demokraciu a trhový systém. Nie je dostať vajcia, niet masla, opäť máme „nedostatkový tovar“.
Oosobitne naliehavo pocítime vlastnú malosť, keď pri ceste do Viedne vystupujeme na veľkolepej novej stanici vybudovanej počas niekoľkých rokov. Zatiaľ čo na tej bratislavskej, opľutej a špinavej, nie sú ani len eskalátory.
Ešte stále nemáme v hlavnom meste metro ani nosný dopravný systém (projekty z 90. rokov), ba ani len observatórium. Nie je dobudovaná diaľnica do Košíc.
Učitelia zarábajú stále rovnako biedne, zo škôl vychádzajú masy demotivovaných a nemysliacich mladých ľudí, zatiaľ čo tí mysliaci odchádzajú do zahraničia, pretože aj dvadsaťosem rokov po novembri ’89 predstavuje emigrácia (teraz už legálna) lepšiu alternatívu.
