Autorka je psychologička a právnička
Žijeme práve časy takej hojnosti a pokoja, o akých mohli naši predkovia len snívať. Je to naša belle époque. Aj tie nedávne župné voľby dopadli nakoniec dobre. Päťdesiattisíc kotlebovských voličov na strednom Slovensku sa v opare nadšenia z výsledku javí ako nepodstatný detail.
A oni, rovnako ako my, ďalej žijú svoje životy ako najlepšie vedia, bez vzťahov s nami, ďalej robia svoje každodenné voľby a naďalej sa uchádzajú o svoj diel pozornosti sveta – či už ide o aktívneho člena strany, alebo tichého prívrženca odvedľa.
Mnohí demokrati stoja pevne a hovoria: S týmito ľuďmi nedebatujem. Ide z toho sila, ktorú dnes múdri a múdre potrebujú ukazovať.
Za odmietnutím interakcie stojí oprávnená obava z legitimizácie zla. Tí, ktorí do pokusov o dialóg s hlbokou ľudskosťou a nesúc jeho riziká pred voľbami predsa išli, vykročili v predvoji, ale nechali za sebou otázky: Je vôbec možné rozprávať sa s nositeľom názorov, ktoré pokladám za toxické a dať mu priestor bez ohrozenia zneužitia debaty? Alebo teraz treba povedať „nie“ a protivníka ignorovať?
„Nie“ je len prvý krok
Pevné „nie“ je dôležitý krok, ktorý sa nesmie preskočiť. Všetkým, ktorí sa naň podujali, patrí vďaka tejto krajiny. Ale je to len prvý krok.
Sám osebe, bez pokračovania vzťahu s respondentom, len prispieva ku kríze, lebo konzervuje konflikt. Rodič napríklad každý deň potrebuje povedať „nie“. Dlhodobý výchovný efekt sa však dostaví len vtedy, keď v tejto situácií ostane rodič vo vzťahu s dieťaťom prítomný a pracuje vzápätí aj na nejakom spoločnom áno.
