„Kedy ste boli naposledy v Berlíne?“ spýtal sa Fabian panej, ktorá mu priniesla kľúče od ubytovania v bratislavskom priváte a prihovorila sa mu po nemecky. Povedala, že prvý raz tam bola v šesťdesiatych rokoch a minulý rok opäť.
Zhodnotila: „Berlín sa však veľmi zmenil, odkedy Merkelová pozvala tých utečencov. Všade sú teraz... Vidíte ich na každom rohu predávať kebaby.“
Berlínčan Fabian sa zasmial na predstave, že celý rozdiel medzi Berlínom vtedy a dnes pripísala jeho domáca Merkelovej. Uverila, že všetci tí Turci, Iránci, Arabi či Bangladéšania, ktorých vidí na uliciach, sú výsledkom jednej epizódy vítacej politiky.
Ale moment, pani domáca nie je s týmto videním vôbec nejakou bláznivou ženskou. Celé Slovensko pred minuloročnými voľbami, celý náš región podľahol predstave, že tie stovky či tisíce, ktoré mala doručiť kvóta z Bruselu, nás zrýchleným tempom premenia. Že Bratislava, Varšava či Budapešť sa budú podobať Berlínu, Parížu či Štokholmu.
Oficiálne sme teda vyhlásili, že sa nechceme na západné spoločnosti podobať. Tak sa aspoň zdá podľa volebných výsledkov či preferencií vo visegrádskych krajinách.
Povzbudzovaní vlastnými politikmi, sme začali vášnivo hovoriť nie o západných inšpiráciách, ale o defektoch. Pustili sme si fantáziu naplno pri kritike parížskych predmestí a štokholmských štvrtí, kde vraj platí islamské právo.
