Politici ako Trump či Macron nás pripravujú na novú spoločnosť, ktorá sa bude z veľkej časti odohrávať na sociálnych sieťach, tvrdí sociológ a teoretik médií VINCENZO SUSCA. Do Bratislavy prišiel v rámci Stredoeurópskeho fóra.
Ste na sociálnych sieťach?
Mám facebookové konto, som na Whats App a na Telegrame. A mám zo sociálnych sietí trochu strach, pretože mi to zaberá veľa času, zabáva ma to. Ale rozumiem, že dnes tam žijeme. V prvom rade sme tam a až potom vo fyzickej realite.
A predsa sa musíte nútiť, aby ste nestrávili na sietiach priveľa času.
Odmietam robiť rozdiel medzi „skutočným“ a „fejkovým“ svetom. Žijeme v celostnom svete, ktorý zahŕňa viditeľné aj imaginárne. Dnes spôsob, akým sme v spoločnosti, sa odohráva predovšetkým v tejto rovine.
Hovoríte o mediácii existencie, čo to znamená?
Od 18. storočia kaviarne, bary, salóny, noviny spôsobili, že masy postupne získali scénu, na ktorej žijú médiami. Tento proces sa po troch storočiach završuje. To znamená, že naše bytie v spoločnosti je prenášané médiami.
Je teda dnes možné mať spoločenský život mimo týchto médií?
Samozrejme, je to možné, no takýto človek je amputovaný. Ak si dnes niekto myslí, že bez prostriedkov komunikácie je slobodnejší a nezávislejší, v skutočnosti je to presne naopak.
Čiže médiá sú len znázornením toho, ako sa jeden k druhému vzťahujeme?
Mohli by sme povedať, že každé obdobie má svoje typické médium. Teda formu komunikácie, ktorá organizuje spoločnosť. Bola tu kultúra počúvaného slova, písaného slova čiže knihy, televízia, teraz sú to internet a sociálne siete. Aj v období počúvania ste mohli byť nemým, v časoch kníh analfabetom... Môžete sa odpútať od kultúry kníh, no o to viac ste od nej závislý. Ľudia, ktorí nečítali a nepísali, záviseli od elít. Ak sa teda rozhodnete dnes zostať mimo, systém je vystavený okolo vás a manipuluje vami.
“Trump, Grillo, Macron to sú karnevalové masky, príšerné masky, ktoré hovoria o nevoľnosti a zániku, no nedokážu verejnosť odprevadiť k riešeniu.
„
Okolo nových médií je dnes veľa nedôvery a strachu. Vy sa nebojíte?
Mojou úlohou je len konštatovať realitu, aká je, a interpretovať ju. Preto hovorím, že epocha „cogito ergo sum“, myslím, teda som, je vyčerpaná. Táto myšlienka sa totiž zakladala na predstave, že jednotlivec je oddelený od tých druhých a koná nezávisle od druhých. A to za pomoci abstrakcie. Keď čítate, prichádzate do kontaktu s vecami prostredníctvom abstrakcie.
Ale elektronická kultúra je niečím iným. Hranice medzi jednotlivcom a inými sú zredukované na minimum. Jednotlivec žije v podmienkach závislosti, epocha autonómie sa skončila. Sme závislí od všetkých ostatných, od tohto (ukazuje mobil) a od tých, čo tam sú, poznajú náš život a tlačia na nás, aby sme im odpovedali. Závislí od techniky, od televízie. McLuhan povedal niečo také dávnejšie, že sme vyložili von náš centrálny nervový systém.
Čo tým myslíte?
Poznáte naspamäť číslo svojho manžela, rodičov, priateľov? Sú tu (ukazuje mobil). Čiže sme delegovali časti nás samých na techniku a tým sme od nej závislí. Skončil sa čas separácie jedného od druhého a abstrakcie. Spomeňte si na da Vinciho vitruviánskeho človeka. Individualita, muž, blondín je mierkou všetkých vecí. Teraz však žijeme v prepojenom svete. Spojenie však nie je to správne slovo, ide o účasť.
Dnes je celý svet myšlienok zredukovaný na riešenia. Všetci chcú riešenia a najlepšie, ak sa dajú stiahnuť do mobilu ako appka. Čo takémuto svetu ponúka sociológia?
Ja a minorita sociológov si myslíme, že riešenia nie sú. Žijeme v tragických časoch. Viete, aký je rozdiel medzi drámou a tragédiou? Tragédia nemá riešenie. A taktiež si nemyslím, že sú to elity, kto by mal ľuďom vnucovať riešenia. V každodennom živote je poznanie.
