Michaela Weberová je redaktorkou medziškolského média Heyou! a diskusného fóra Sebavedome.sk
Babka mi vravieva: „Párkrát ma vyhodili zo školy, keď nám sliepky prestali znášať vajcia. A znova ma prijali, keď sliepky začali znovu znášať. Také boli moje školské časy." A tak som počúvala jej príbehy z 50., 60., 70. a 80. rokov.
Narodila som sa presne deväť rokov a jeden týždeň po Nežnej revolúcii. Môj príbeh je už iný, líši sa od mojich predkov – od mojej babky, od môjho deda, od mojich rodičov. Oni všetci si nesú vo svojom životnom príbehu aj tú komunistickú kapitolu. Ich príbehy sa situačne líšia, ale všetky majú spoločné rysy – strach, vydieranie a izoláciu.
Strach bol reálny – všetci sa báli, že niekto v rodine alebo z blízkych môže byť eštebákom. Na jazyk si každý musel dávať pozor. Hrozila strata práce, spoločenského postavenia alebo aj väzenie. Boli ste katolíkom, protestantom či židom? Na to bol len jediný recept – radšej svoju vieru utajiť, veriť len v súkromí.
Ako žil demokrat, ktorý schvaľoval prozápadné hodnoty? Také názory boli radšej len do kuchyne. Každý názor, postoj či svetonázor odlišujúci sa od komunistickej dogmy musel zostať ukrytý za prahom domu.
Buď alebo!
Vydieranie, to mi pripomína príbeh mojej babky. Buď bude tvoj otec pre nás riadne produkovať vajíčka, alebo zabudni na školu. Buď vstúpiš do komunistickej strany, alebo sa môžeš rozlúčiť s univerzitou. Buď nahlásiš svojho blízkeho, alebo prídete všetci o prácu. Svoj kus moci vedeli ľudia spojení s režimom dokonale zneužívať proti ostatným. Dodnes mi znie to osudové „buď alebo“ totalitnej moci.
