Vojtech pracoval vyše dvadsať rokov v jednom závode. Opravoval autá a montoval podvozky. Aj také, ktoré nikdy nikto nepoužil. Nebolo to podstatné, kým sa plnili plány. Narodil sa v roku, keď sa skončila vojna, tá, ktorá jeho židovskú rodinu obrala o korene v meste, kde predtým desaťročia žili.
Prvú revolúciu zažil ako dvadsaťtriročný. Udupali ju tanky a strach. Vstrebal to. Mal pred sebou celý život.
Nesloboda sa maskovala ako pravidelnosť, predvídateľnosť a stabilita. Maskovala sa ako zaručená práca a bývanie. V paneláku, v ktorom všetci susedia vedeli, kedy sa už začal v televízii seriál, ktorý takmer celý národ pozeral. Aby verili, že nikomu nie je lepšie. A za hranicami vraj číhala neistota, nepredvídateľnosť a nebezpečenstvo, v tom obrovskom priestore, kde sloboda vraj stláčala človeku pľúca a visela vo vzduchoprázdne.
Ale to bol práve komunizmus, pre ktorý sa národ nemohol nadýchnuť. A povedať svoju pravdu.
Druhá revolúcia
Na druhú revolúciu nebol pripravený. Netušil, že sa chystá, tak ako netušili ani jeho kolegovia z práce, ani predavačka v tom malom obchode na konci ulice. Ani staré ženy na trhu, kde len na jar nakupoval zeleninu. Tejto revolúcie sa už bál, aj keď bola nežnejšia. Nedokázal sa ani na sekundu odlepiť od rádia. Sledoval všetko, aby mu tentoraz nič neušlo, aby nič nepremeškal. Tŕpol, kedy a či to niekto nezastaví, ten závan slobody, zatvorí okná a zaklincuje ich starými latami.
Keď Rumuni popravili Nicolae Ceausesca, tak uveril, že to prišlo a že okná sa už nedajú zamurovať, lebo celý ten dom neslobody sa rozpadal.