Na rozdiel od predsedu vlády V. Mečiara sa radový občan až deväť mesiacov po ňom mohol dozvedieť, že o našom bezpečnostnom osude je rozhodnuté - lebo na rozdiel od pána premiéra radový občan nemal možnosť sa priamo od pani Albrightovej dozvedieť, že už vlani v júli bolo jasné, že do NATO sa nedostaneme. Radový občan však nemusí mať pocit diskriminácie, lebo v podobnej situácii informačného deficitu sú aj všetci tí, ktorí by týmto neduhom trpieť nemali. Reč je napríklad o ministrovi zahraničných vecí a o jeho štátnom tajomníkovi, ktorí s bohorovnou nevedomosťou aj naďalej tvrdia, že o našej ambícii stať sa členom NATO ešte v prvej skupine zatiaľ stále nie je rozhodnuté, lebo rozhodovať sa bude až v júli v Madride, či o poslancoch vládnej koalície, ktorí presadili takmer 150-miliónové referendum o vstupe SR do NATO. Šafárili by takto s prostriedkami štátneho rozpočtu poslanci, keby ich pán premiér informoval?
Otázkou teraz je, ako sa majú v referende zachovať občania,
od ktorých hlasovania bude závisieť výsledok referenda. Nie vstup SR do NATO, lebo o tom sa v referende nerozhoduje, ale výsledok referenda ako hlásenie o stave spoločnosti. Možností je, samozrejme, viac - referenda sa nemusí zúčastniť dostatočný počet voličov (teda takmer dva milióny občanov), kladných hlasov môže byť pri dostatočnej účasti takisto nedostatočný počet (teda menej ako takmer milión občanov)... Pri viacerých možnostiach je dôležitá aj ich interpretácia. A hoci premiér sa v podstate chystá na to, aby sebavedome a s pocitom akceptovania širokou verejnosťou ohlásil, že naši občania si vstup do NATO jednoducho neželajú, a mali by sme sa obrátiť "k tomu tam ruskému dubisku", ktoré nám jediné ostalo ako istá bezpečnostná záruka, situáciu mu môže sťažiť - aj napriek tomu, že ani kladný výsledok ešte neznamená zlepšenie našich madridských šancí - len jednoznačné vyjadrenie záujmu o vstup do NATO. Tým skôr, že akýkoľvek iný výsledok je vyjadrením podpory súčasnej zahraničnej politike Mečiarovej vlády, uťahujúcej ruský korzet okolo našich hraníc.