Autorka je režisérka a spisovateľka
Bola to, myslím, Dánka. Mala krátke vlasy, dlhú sukňu a v hlbokých očiach niečo vláčne, čo sa tam asi dostalo, keď sa veľa generácií toho istého rodu dívalo do neustáleho sychravého mrholenia.
Sedela uprostred minimalistického interiéru v prírodných farbách odfoteného v propagačnom materiáli IKEA, a odpovedala na otázku, čo by si najviac priala: „Aby sa do pitnej vody celoplošne pridávali viagra a antidepresíva. Väčšina problémov by sa tým krásne vyriešila.“
Hoci tuším za jej vyhlásením zaujímavý príbeh, neviem nič o okolnostiach jej života. No myslím na tú jej odpoveď v poslednom čase čoraz viac.
Lebo nie, nestali by sa z nás podľa želania tej ženy vysmiate súložiace ovce. Len by sme sa prestali vyžívať v utrpení.
Lebo utrpenie nezušľachťuje. Robí nás nemohúcimi, uzatvára do seba a oberá o roky života.
Nechcem obťažovať a vydržím
Mala som kedysi susedu. Bola už veľa rokov na dôchodku, ale bola v nej iskra, pekne sa obliekala, vedela zavtipkovať aj vybehnúť do bytu na treťom poschodí rýchlejšie než ja.
“Lepšie to vždy môže byť. Takmer čokoľvek. Treba sa len rozhodnúť nezotrvávať v ochabnutosti. Fyzickej ani mentálnej.
„
Keď som rekonštruovala kúpeľňu a mali sme odstavenú vodu, poprosila som ju, či môžeme so synom chodiť na záchod k nej. Ochotne súhlasila, veď sme susedky a musíme si pomáhať. A tak som ju teda večer navštívila a našla ju jesť fazuľovicu v kuchyni pri sviečkach.
„Robíte si romantický večer?“ spýtala som sa.
„Prestala mi svietiť lampa,“ povedala mi.
„Včera?“
„Na jar.“
„Prečo ste to niekomu nepovedali?“
