Rovnosť nadovšetko

Nikto tu netvrdí, že spoplatnenie ordinácie nad rámec pracovného času do výšky (maximálne) 50 eur, je reformné opatrenie, ktoré si zaslúži iba potlesk. Nie je.

Určite má kus pravdy analytik Zachar, keď volá po zavedení objednávania pre všetkých pacientov tak, aby presný termín vy(o)šetrenia nebol považovaný za nadštandard, ale štandard. Ak však povieme, že samotní doktori uprednostňujú terajší ordinačný režim, asi sa veľmi nepomýlime. Pričom hriešny dôvod (motív) takejto preferencie uvádzať nebudeme - tak ho každý tuší, resp. sa s ním stretol - aby sme do jedného vreca nenastrkali celú ambulantnú sféru.

Na strane druhej, tiráda Miroslava Beblavého, že „pôjde o sociálny štát pre ľudí so zlatými hodinkami. Kto iný bude môcť platiť takéto sumy? Návrh je absolútne nesociálny (...)“, je nespravodlivý k Druckerovi a názorne ukazuje, ako sa rovnosť čoby princíp zneužíva na nesprávnom mieste.