E j, keby som sa mohol vyhnúť podmienkovým vetám s keby. Budú, prepáčte mi.
Približne pred dvadsiatimi rokmi sa ma len tak spýtal Matúš Kostolný, vtedy ešte nie šéfredaktor denníka SME: „Kedy bolo lepšie? Vtedy alebo teraz?“
Bolo to okolo novembra, v období, keď ešte lietali medzi ľudom pospolitým somarinky o dvojkorunovom mlieku a pive a párhalierových rožkoch.
Už nebol Mečiar
Odpovedal som bez váhania – teraz. Už nebol Mečiar a mám pocit, že to bolo obdobie, keď ešte stáli dvojičky a Slovensko sa s nadšením chystalo do Európskej únie ako do nejakého Campanellovho Slnečného štátu.
Zamyslel som sa a pridal som – a šesťdesiate roky.
Matúš oponoval: „Bol si ešte mladý.“
Nedal som sa: „Predsa si nežil.“
Boli v tom frajerky?
Potom som sa zháčil. To, že niekto nežil, ešte neznamená, že nepozná veci. Viem čosi o starom Grécku, o Kolumbovi, Hitlerovi, hoci som nežil. Neznášam takýto postoj – to čo som neprežil, nebolo.
Matúš reagoval správne: „Máš pravdu. Žili však moji rodičia.“ A pridal uštipačné: „Preto sa ti vtedy tak páčilo, že si mal veľa frajeriek a teraz si už 'starý somár'.“
Veľa frajeriek som nemal, ale zamilovaný som bol. V roku 2000 som ešte nebol starý somár, tým som pomaly, ale iste dnes.
Na rozhovor s Matúšom som si spomenul, lebo počas tohotoročných osláv novembra som sledoval iks diskusií akurát na tému – kedy bolo lepšie.
Sedemdesiatnici
Moja generácia (sedemdesiatnici) videla v minulom režime ako kľúčovú sociálnu istotu a v podstate asi aj menej problémovú starobu.
