Je začiatok roku 2009. So šéfom zahraničného oddelenia sa práve sporíme, či má zmysel používať relatívne mladú americkú sociálnu sieť, do ktorej vlastne ani veľa nenapíšete. Má čudné obmedzenie na relatívne malý počet znakov – a ani hudba tam žiadna nie je.
Odchovaný internetovými fórami a zvláštnou komunitou trebárs miestnej Kyberie vám akurát tak chýbajú veci. Veci, ktoré na rozdiel od Twitteru podobne mladý Facebook má, aj keď tam do vás väčšinu času ktosi šťuchá, chce, aby ste s ním obrábali nejaké pole, alebo vám vysvetľuje, prečo táto mačka je úplne, ale naozaj úplne iná než tamtá.
A potom, v apríli toho istého roku vypuknú v Moldavsku rozsiahle protesty, na ktoré sa miestni zvolávajú najmä vďaka novým technológiám.
Médiá vrátane nášho začnú rýchlo písať veľké analýzy o tom, ako sociálne siete, tie novinky zrodené len pár rokov predtým pomáhajú demokracii, demokratickým procesom a občianskej uvedomelosti. Ako dokážu mobilizovať ľudí, aby sa viac zaujímali, viac bojovali za ľudské práva, za spravodlivosť a slušné fungovanie vo svojich krajinách.
Teraz je rok 2017. A sociálne siete sa stali vážnou hrozbou pre fungovanie demokracie.
Vymeniť ľudí? A sociálne siete?
Technologickí lídri sú už zo svojej podstaty naivní. V princípe je to dobrá správa: dokážu sa tak pozerať na zložité problémy svojím zjednodušujúcim videním, vďaka ktorému môžu ignorovať rôzne prekážky a vytvoriť riešenia, ktoré by inak nevznikli.
Dnes už vieme, že podobnou naivitou boli zhruba desaťročné tvrdenia o tom, ako nám sociálne siete ako Facebook či Twitter prinesú do sveta viac slobody a z nej viac demokracie. Ako sa budú ľudia medzi sebou viac rozprávať, vymieňať si myšlienky a nápady, predstavovať si rôzne pohľady na svet a vytvoria tak nový, tolerantnejší, pestrejší a azda aj osvietenejší pohľad na život okolo nás.
