Autor je tajomník Inštitútu politológie FF PU v Prešove
Príčetnejšia časť opozície to dokázala. Urobila naoko super výsledok vo voľbách do samosprávnych krajov, veď dobytie piatich župných úradov z ôsmich (plus evidentne opozičný Lunter v Banskej Bystrici), to je terno.
Z mnohých identifikovaných a opísaných príčin sa im „zadarilo“ a prekonali vyše pätnásťročné volebné prekliatie. Ako to bude s väčšinou v regionálnych parlamentoch, to je iná káva.
Pravicový blok na čele s KDH, SaS a OĽaNO zafungoval a oprášil revolučné heslo „v jednote je sila“. To, že šlo o ad hoc volebné spojenectvo, bolo zrejmé. Až taký úspech neočakávali, boli prekvapení výsledkami rovnako ako my všetci.
Po počiatočnej eufórii si začali uvedomovať, že úspech treba rozmeniť na drobné a každá zo strán si prepočítala vlastné zisky a straty. Pretože v konečnom dôsledku každý ide za seba a abstraktné kolektívne víťazstvá, kde sa stierajú logá strán a víťazom je akási bezmenná opozícia, to sa straníckym centrálam nepáči.
Ide o úplne pochopiteľný prístup. Najmä, ak si tieto politické strany navzájom konkurujú programovo a ideovo, bojujú o rovnakého či podobného voliča, alebo chcú získať čo najlepšiu východiskovú pozíciu pred parlamentnými a najmä po parlamentných voľbách.
SaS a premiérska strana?
Jednoducho, všetci navzájom súperia, akurát môžu v opozícii načas podpísať akýsi pakt o neútočení, ale pred voľbami do parlamentu je všetkým alianciám koniec.
Týka sa to aj politických zoskupení vo vládnej koalícii. Tie však drží často pohromade do konca funkčného obdobia aspoň moc a z nej plynúce výhody, čo je silnejšie lepidlo než tvorenie alternatívy v opozičných laviciach alebo dokonca mimo parlamentu.
Preto sa rýchlo po regionálnych voľbách rozmohol v opozičných kruhoch neduh krivého zazerania na nedávnych volebných partnerov.
