Autorka je redaktorkou Lidových novín
„Hovorí, že vám to ukážeme. S uterákom.“
Drobná Paraskovje, ktorej nikto nepovie inak ako Paša, sa uchechtne. Vezme zelený uterák a hrnie sa k posteli. Z bezzubých úst jej nemohúceho muža sa ozve zvuk, asi odgrgnutie. Ale mýlim sa.
„Aha, vraj chce ten ružový,“ smeje sa Paša, až sa prehýba v páse. „On bol vždy vtipkár, ten môj chlapík. Mal rád spoločnosť. A s ružovým nám to pôjde lepšie.“
Paša a Georgij
Drobná sedemdesiatjedenročná žena vymení zelený uterák za ružový. Bezzubé ústa manžela sa roztiahnu do novorodeneckého úsmevu. Poradili mi, nech si radšej sadnem. Zízam.
Keď som vošla do miestnosti malého domčeka v centre mesta Čadyr Lunga na juhu Moldavska, v autonómnej oblasti Gagauzia, zbadala som na pohovke v prekúrenej miestnosti ležať telo. Bol to 83-ročný Georgij Kulov, bývalý vedúci predajne potravín, kde sa dalo kúpiť to čo inde nie. Veselý a bujarý.
Pred rokom ho postihla mozgová príhoda. Nijako fatálna, keby nebýval v Čadyr Lunge, keby miestna nemocnica dokázala takéto prípady včas odhaliť a liečiť, keby cesta do jediného špitálu v krajine, ktorý by mu poskytol šancu na úplné vyliečenie, netrvala dve hodiny autom, keby ho tam prijali a v neposlednom rade, keby mal na zaplatenie starostlivosti pri prípadnej operácii. Nič z toho však neplatí. A tak Georgij leží ako drevo.
Paša vezme uterák a podvlečie ho ležiacemu manželovi pod šijou. Kolenom sa zaprie o posteľ, vydá zvuk ako vzpierač v ťažkej váhe a celou silou ťahá. Doteraz nemohúce telo sa vztyčuje, až trčí kolmo k pohovke. „Sedí!“ Zakričí Paša tak, že sa zľaknem a som rada, že sedím tiež.
Manželia Kulovovci patria do armády moldavských osamotených dôchodcov, ktorých deti odišli hľadať šťastnejšie zajtrajšky do cudziny. Oni zostali sami so svojou mizernou penziou, mozgovou príhodou a neistou perspektívou.
„Najhoršie sú tie pampersky, na noc potrebuje dve,“ vysvetľuje Paša. „Na ne už nám nezostáva. A masť proti preležaninám si tiež nemôžeme dovoliť.“
Práve pampersky boli hlavným motívom pre Georgija. Chcel sa posadiť, aby sa dostal na stoličku s otvorom a lavórom, ktorú mu vyrobil syn. Pred týždňom to dokázal.
Jelena
Mačka s okom zlepeným hnisom sa mi otiera o nohu. Na chodbe päťposchodového domu je tma a zima, Mariana Vladimirovna ma upozorní hlasným výkrikom „pozor!“ na mačacie exkrementy.
Sympatická 35-ročná žena je matkou troch detí, zdravotnou sestrou a šéfkou Centra domácej starostlivosti českej charity v meste Stefan Voda. Po dlhšom prehováraní ma so sebou vzala na obchôdzku svojho rajónu.
„Nemyslite si. Všetci nežijú u nás v Moldavsku tak zle. Ja si však vyberám tých najbiednejších,“ vysvetľuje.
Má pravdu, v krajine sa stavia, opravujú sa cesty, obchody sú plné tovaru za ceny, ktoré zodpovedajú príjmom v strednej Európe.
„Jelena!“ volá Mariana a pritom otvára dvere, ktoré sa nikdy nezamykajú. Jelena už štvrtý rok prakticky nevstáva z postele a otvorené dvere ju zachraňujú pred smrťou hladom. Ona k nim dôjsť nedokáže. Sem-tam jej jedlo prinesú susedia, väčšinou, čo ostane od obeda. Jedinou železnou pravidelnosťou v živote 86-ročnej Jeleny je Mariana.
Vstupujeme a úder v podobe neuveriteľného zápachu je omračujúci. „Snažím sa tu vždy trochu upratať, ale nemám na starosti iba ju,“ ospravedlňuje sa sestrička, ktorá biedne platenú prácu v nemocnici vymenila trochu lepšiu, no fyzicky aj psychicky nesmierne náročnú robotu v charite a miestnej Asociácii HomeCare.
