Autorka je analytičkou Výskumného centra Research Fellow
Máloktorá krajina sa mohla v povojnových desaťročiach pýšiť takým stabilným a predvídateľným politickým systémom ako Spolková republika Nemecko.
V Bonne a neskôr v Berlíne sa úspešne striedali stredopravé a stredoľavé kabinety. Extrémisti zostávali mimo hlavného diania, veľké koalície dvoch tradične najsilnejších strán CDU/CSU a SPD boli úplnou výnimkou. Tohtoročný povolebný vývoj dáva tušiť, že to všetko je hudbou minulosti.
Nemeckí voliči dokázali v septembrových voľbách svojim vrcholným politikom riadne zamotať hlavu. Do Spolkového snemu vyslali šesť politických strán (rovnaký počet ich naposledy zasadal v dolnej komore parlamentu v 50. rokoch minulého storočia).
Dve hlavné sily CDU/CSU a SPD stratili oproti poslednému celoštátnemu hlasovaniu 8,6 respektíve 5,2 percenta hlasov. Dve z menších strán Alternatíva pre Nemecko (AfD) a Ľavica sú navyše v existujúcej situácii pre zostavovanie vlády nepoužiteľné.
Po voľbách sa tak ponúkali len dva reálne väčšinové varianty. Takzvaný jamajský (CDU/CSU, Zelení a FDP) skrachoval pred týždňom s plnou parádou. Zostáva pokračovanie veľkej koalície, ktorú si však podľa októbrového prieskumu ARD - Deutschlandtrend neželajú dve tretiny nemeckých voličov. A nedrukuje jej ani celý rad dôležitých politických aktérov.
SPD sa nepredá lacno
Najmenej sa späť do dusivého objatia Angely Merkelovej chce sociálnej demokracii. SPD, ktorá ešte pred necelými 20 rokmi dokázala získať 40 percent voličských hlasov, dnes živorí len s polovičnou podporou.
