S maďarským premiérom Viktorom Orbánom sa poznal v jeho politických začiatkoch. Dnes patrí k jeho najprestížnejším kritikom. Ako sa zmenil Orbánov jazyk, aké plány má s Maďarskom, Visegrádom a Úniou? A prečo je postmoderným gigantom? MIKLÓS HARASZTI v rozhovore s Michalom Havranom.
Cestovateľovi sa Budapešť javí ako prosperujúce západné mesto s peknými bulvármi a bez viditeľných politických problémov? Čo sa teda deje?
“Orbán chce kohézne peniaze z Bruselu postupne odstaviť a nahradiť ich financiami z Ruska, Číny, Iránu pre svoje skorumpované klany. Zároveň opakuje, že je ochrancom západnej civilizácie. Jeho politika je tehotná vojnou.
„
"Bude to nejakým sentimentálnym pohľadom na mesto. Ľudia, ktorí sa dožili vysokého veku, hovoria, že Budapešť bola najkrajšia v 1944. No v skutočnosti je odpoveďou to, že neliberálne autoritatívne režimy sú vždy kvázi trhovo orientované. Maďarský režim sa dnes od iných totalitných režimov líši tým, že krajina je zatiaľ otvorená, ľudia môžu cestovať a aj vďaka tomu systém podporujú.
No viac ako pol milióna Maďarov, spoločenských najaktívnejších a takých, ktorí majú chuť púšťať sa do niečoho nového, už odišlo.
A fakt, že hranice boli v minulosti zatvorené, neumožňuje zatvoriť ich zatiaľ opäť, pretože verejnosť si pamätá, aké to bolo. Takže áno, Budapešť má črty západného mesta, bývalý židovský okres je plný nádherných reštaurácií a miest na žúrovanie."
Ako si vysvetliť, že jeden z najkritizovanejších súčasných európskych režimov má stále výkonnú ekonomiku?
"Bez prílevu európskych kohéznych fondov je maďarská ekonomika v skutku jednou z posledných na východnom krídle. Centrálne riadená korupcia režimu sa už správa inštinktívne. Teda čokoľvek, čo produkuje stabilný príjem, je v rukách Orbánovho klanu, poberá verejné prostriedky od štátnych bánk a takto to dnes v Maďarsku funguje."
V 80. rokoch ste boli jedným z najvýznamnejších maďarských disidentov. Koncom desaťročia ste sa spolupodieľali na politickej zmene krajiny a na premene maďarskej mentality z kádárovského komunizmu na liberálnu demokraciu. Mysleli ste si vtedy, že sa vám to nielenže podarí, ale výsledky tejto zmeny budú trvať takmer večne?
"Áno, myslel som si to, v tom čase som bol fukuyamistom (Francis Fukuyama je autorom teórie o konci dejín - pozn. red.) a Viktor Orbán bol jednou z mojich nádejí."
Boli ste si blízki?
"Áno, veľmi blízki. Boli sme osobnými priateľmi. Spolubojovníkmi za nové slobody. Mám na to anekdotu z čias, keď orbánovci zakladali Fidesz a oslovili ma, aby som im zorganizoval prvú tlačovú konferenciu so zahraničnými novinármi v kaviarni Ma Chérie. No zakladateľov si predvolala na výsluch polícia s tým, že sa týmto dopustili zločinu. Opýtali sa ma, čo majú robiť. Hovorím Viktorovi, ak ťa (písomne) predvolávajú, a nie silou berú, tak už si víťazom.
Dnes sa už však nebavíme. V jednom texte som opísal okolnosti nášho stretnutia pred dvadsiatimi rokmi na holandskom pobreží. Bol tam ako viceprezident európskych liberálov, ktorých potom čoskoro opustil.
Stretli sme sa tam a hovorili sme okrem iného o maďarskom spisovateľovi Péterovi Esterházym. V tom čase si Esterházy všimol zmenu Orbánovho jazyka. A napísal krátky text, ktorý zakončil brutálnou vetou: ľudská bytosť nemôže hovoriť takýmto jazykom, a preto som s ním skončil. Orbána sa ten text dotkol. Celý čas sme sa prechádzali pri mori a Viktor sa pateticky a opakovane pýtal, prečo to Esterházy napísal? V jednej chvíli zastavil a povedal: Nechápe Péter, veľký spisovateľ, že politický jazyk nie je jazykom, ale politikou?
Vtedy som pochopil, že som svedkom konfliktu dvoch postmoderných gigantov. Péter používa vtip a slovné hračky na humanistické ciele a Viktor, ktorý jazyk totálne inštrumentalizuje, seba, spoločnosť a každého."
Uvedomil si Orbán, že jazyk je prirodzeným väzením pre jeho politiku? Že sa teda musel zbaviť liberálneho jazyka?