Joanna Connorsová, Nájdem si ťa, preklad Milan Kopecký, Absynt 2017
Meškala na stretnutie a keď vošla do divadla, súbor už bol preč, o stenu sa opieral len osvetľovač a spýtal sa, či sa chce ísť pozrieť, ako fungujú svetlá. Preľakla sa, ale v zápätí si zakázala neveriť tomu chlapíkovi.
Hovorila si, že nemá právo neveriť mu len preto, že má na hlave afro a čiernu pokožku, kým ona je biela žena píšuca divadelné kritiky. A ono sa to naozaj stalo.
Bolo by celkom v poriadku, keby Connorsová porozprávala, čo sa udialo a ako to ovplyvnilo jej psychiku a rodinný život. Nie dlho nato, čo nahlásila znásilnenie a prešla procedúrou potupného vyšetrovania a súdu, ľútosti a zúrivosti v rodine a pohľadov po návrate do práce, mala s manželom prvé dieťa. Začala všetko znepokojivé, čo si všimla na svojom správaní, odvíjať od onej skúsenosti v divadle.
Neprimeranú úzkostlivosť k deťom, pocit neustáleho nebezpečenstva, vytrhávanie vlasov, s ktorým nedokázala prestať.
Dozvedeli by sme sa o tom, ako sa dávala roky dokopy. Čítali by sme príbeh o diagnózach a sebapozorovaní ženy, ktorá v jednom momente verila, že násilník jej hrdzavým nožíkom prepichne hrdlo, keď s ňou skončí, a ona sa tak pridá do štatistík. Tie zhodou okolností v novinách Plain Dealer, lokálnej tlači amerického štátu Ohio, mal na starosti jej manžel venujúci sa rubrike krimi.
“No obeťou bol aj on, David Francis, ktorého ľahko identifikovali, pretože mal svoje meno vytetované na ramene a na druhý deň po útoku sa vrátil na miesto činu. Možno v presvedčení, že obeť príde na rande.
„
Ani takéto memoáre by neboli márnym čítaním, no autorka urobila oveľa zaujímavejšie rozhodnutie, než len vyrozprávať svedectvo o živote obete znásilnenia. Toto rozhodnutie ju stálo manželstvo. Keď sa jej vtedajší muž a otec dvoch detí dozvedel, že Connorsová chce vypátrať násilníka, ich vzťah sa skončil rozvodom.
Priniesla si spis Davida Francisa, ktorý jej pri východe z divadla na svetlo dňa povedal, že si ju nájde, ak ho udá. Tu sa zo zaujímavých angažovaných pamätí stáva závažná kniha o rasových vzťahoch v Amerike.
Okná zatlčené drevotrieskou
Slovenský čitateľ by potreboval viac opisov, aby vedel, kde sa nachádzame a ako to tam vyzerá. Kniha je predovšetkým písaná pre amerického čitateľa americkou autorkou. A to je kontext, ktorý sotvakedy musel sám seba vysvetľovať.
Potrebovali by sme chápať lepšie, akú rodinu nám Connorsová opisuje. Čo to znamená, keď napíše, že "pri návštevách doma (u rodičov) s obľubou používala slovo buržoázny". Pre nášho čitateľa by možno dodala to, čo doplnila v rozhovoroch –, že so sestrami pochodovala za práva žien. A že si, ako to vyplynulo aj z knihy, dobre uvedomovala napätie vo vzťahoch k farebným Američanom.
To všetko by nám pomohlo pochopiť, prečo išla vyzdvihnúť spis človeka, čo na ňu zaútočil, mladého čierneho muža, ktorý zomrel vo väzení. A prečo začala dochádzať za jeho príbuznými a ľuďmi, ktorí ho stretli, aby sa dozvedela, kto to vlastne bol a prečo to urobil.
