Kandidatúra Petra Kažimíra na nového šéfa euroskupiny je veľmi príjemné osvieženie politického záveru sezóny 2017. Asi nebude výnimkou, keď sa pri tejto správe slovenský čitateľ len zlomyseľne uškrnie, aférka grafom cien plynu a nákazlivý úsmev ministra iste zvádzajú ku všelijakým vtipom, preto treba niektoré veci uviesť na pravú mieru.
Kažimír má v zahraničí paradoxne oveľa väčší rešpekt ako doma a na svojom renomé dlho a systematicky pracoval. O spôsobe jeho konsolidácie vieme svoje, ale v konečnom účtovaní sa napokon rátajú výsledky a fakt je, že za Kažimírovho ministrovania sme napokon stlačili deficit ku dvom percentám, a to sa v Bruseli počíta.
Navyše, voľba Kažimíra by podčiarkla želaný naratív, že EÚ sa už nedelí na východnú a západnú, ale na eurozónu a ten zvyšok. Ak prirátame, že vo funkcii je už šiesty rok a trúfa si prichádzať s ambicióznymi návrhmi reformy eurozóny, zdá sa, že má ideálnu možnosť uspieť.
