Keď poľský Inštitút národnej pamäti žiada pomoc pri stíhaní vrážd na hraniciach, zmocňuje sa nás prednostne opatrnosť.
Tá plynie z podozrenia, že antikomunistický zápal našich susedov je súčasťou vnútropolitického boja.
Poľsko ide po komunistoch, na Slovensku sa to vraj nedá Čítajte Posadnutosť dejinami, vlastnou identitou a s tým súvisiacim prevolávaním po spoločenskej očiste sa nedá zúžiť na povzdych "tí Poliaci sú jednoducho takí".
Najmä nie preto, že baštrngovanie s dejinami a identitou je vždy podmienené ideológiou. Teda vierou v to, k akej spoločnosti by sme mali smerovať, o čo by sme sa mali snažiť.
Zároveň tušíme, že síce poľská požiadavka "úplne sa vyrovnať s komunistickými zločinmi" (prezident INP Szarek) nie je reálna, v rovine symbolov má nárok na vypočutie. Vrátiť sa k polemike o tom, či vraždy na hraniciach sú poslúchnutím rozkazu, ochranou ideológie alebo neospravedlniteľným zločinom proti ľudskosti, nemôže byť na škodu.
Pravica potrebuje debatu o holokauste, aby vnímala svoj krajný limit, ľavica by si tým mala prejsť s ohľadom na usmrtenia na drôtoch.
