SME
Sobota, 1. október, 2022 | Meniny má Arnold

Učenie sa jazyku lásky

Starostlivosť o hendikepovaných konečne vtiahla ich samých do rozhodovania o vlastných životoch.

Ilustračná foto. (Zdroj: SITA/AP)

V yrastať v 70. rokoch v Kanade bolo, povedal by som, v istom zmysle podobné vyrastaniu vo vtedajšom Československu. Nepochybne tu boli obrovské rozdiely – v našej relatívnej slobode cestovať alebo zmysluplne hlasovať či vyjadrovať sa, a aj v životných príležitostiach.

No aj my sme – všetci – žili vo svete, ktorý sa uspokojil s každodennou nespravodlivosťou a nezaujímalo ho, ako ju napraviť.

A tých nespravodlivostí, ktoré sa obchádzali, bolo veru dostatok. Vezmime si napríklad situáciu duševne hendikepovaných. Pokiaľ viem, v komunistických štátoch zvykli postihnutých, povedzme duševne chorých, zatvárať do ústavov, tak pre pohodlnosť masovej starostlivosti o nich, ako aj pre politickú výhodu ukrývania ich existencie.

Lebo ak hlavným odkazom vlády tým, ktorým vládne, je, že žijú v najosvietenejšej spoločnosti sveta, tak prítomnosť „problémového” obyvateľstva môže tento odkaz podkopať.

Tak si prdni, Tom

Aj v Kanade boli znevýhodnení v podstate neviditeľní, hoci dôvody boli odlišné.

Matne si spomínam na červenovlasého spolužiaka zo štvrtej triedy, Dannyho, ktorý bol vraj „retardovaný” a o ktorého sa starala nezvyčajne veľká partia dospelých. To bolo vtedy maximum inklúzie – osamelý, nemý vyslanec z málo známej krajiny sa objavil, len aby potom náhle zmizol z našich životov, pričom príčiny sa nikdy neodhalili. Nič sme nevedeli, a tak sme nakoniec porovnávali a zhrnuli dojmy z neho do jediného kruto pohŕdavého pojmu: dement.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Obrovské inštitúcie a priemyselný prístup k starostlivosti sú už minulosťou: ľudia s postihnutím teraz žijú v malých domovoch po troch až šiestich, v opatere troch alebo štyroch profesionálov.

Ani dozrievanie nepopchlo niektorých z nás k väčšej ohľaduplnosti. Keď som bol na vysokej pedagogickej, v rámci brigády som pomáhal priateľovi, ktorý mal strašnú nehodu na motorke. Počas strečingu si zvykol pustiť a potom sa búrlivo, nahlas a nákazlivo zasmiať: v takých chvíľach sme si boli skutočne blízki.

Potom som to však, v rámci zlého úsudku, porozprával skupine spolužiakov, pričom som ešte dodal hlúpy postreh, že „hendikepovaným pripadá prdenie zábavné“. Načo spolužiak so sklerózou multiplex, ktorý bol na vozíčku, podotkol: „No tak si prdni, Tom, a uvidíme, či sa zasmejem.“

Čo majú vlastne radi

Toto však nemá byť akési sebabičovanie. Nedávno som strávil päť dní v komunitnom opatrovateľskom dome v Kanade, kde som videl, ako žijú ľudia s postihnutím.

Fráza, že mi to otvorilo oči, ani zďaleka nevyjadruje prenikavý šok – z toho, aký je to asi pocit, keď človeka striedajúci sa personál cudzích ľudí každý boží deň dvíha z postele na mechanickom postroji, prebaľuje plienky, kúpe ho, oblieka a kŕmi – a tiež mu organizuje deň.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ako sa pocit zraniteľnosti a bezmocnosti môže prehĺbiť do zúfalstva, ak sa títo cudzí ľudia rozprávajú ponad vás o vlastných problémoch, keďže vás vidia – ak vás vôbec vidia – len ako súbor úloh, čo treba splniť.

Domov, ktorý som navštívil, rovnako ako celá oblasť komunitnej starostlivosti, prešli od čias mojich múdrostí o vetroch revolučnými zmenami.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Elegantný spôsob, ako sa zbaviť problémistov aj záťaže.


17 h
Zuzana Kepplová

Plán A sa dohaduje dnes v Bruseli.


18 h
Najviac plynu z Ruska prúdi do Európy cez Nord Stream 1, ten je ale od konca augusta mimo prevádzky.

Kým na Ukrajine hynú pod guľkami, nám stačí teplý sveter.


Martin Hojsík 18 h
Slovenskí novinári na jednej z demonštrácií za Kuciaka a Kušnírovú.

Útoky na novinárov sa už skončili vraždou.


Vyhlásenie šéfredaktorov 19 h
SkryťZatvoriť reklamu