sa začína topiť v dlhoch. Nemá dostavanú kanalizačnú sieť, potrebuje opraviť cestu, úplne rozbitú neustále prechádzajúcimi kamiónmi. Obec nie je ani plynofikovaná, zdevastované životné prostredie ohrozuje spodné vody rieky Ladomirky. Zreparovať potrebujú aj ikony dreveného kostolíka a celú stavbu.
Michal Kosť zasadol do kresla starostu po komunálnych voľbách za Demokratickú úniu Slovenska. Viac ako 60 percent obyvateľov Ladomirovej však v parlamentných voľbách volilo Hnutie za demokratické Slovensko. To Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré dnes na Slovensku vládne a od ktorého Ladomirovčania i jeho starosta ešte donedávna očakávali pomoc pri riešení svojich starostí.
Michal Kosť ich chcel vybaviť najprv na úrovni okresu. Jeho obec však pre okresných funkcionárov nebola prioritou. Odbíjali ho slovami, že aj iné dediny potrebujú prostriedky na kanalizáciu, cesty, školy. Kosť sa preto spojil s ďalšími dvoma starostami v okrese. Zorganizovali petíciu občanov a zaslali ju spolu s ďalšími listami na úrad vlády, do parlamentu, na ministerstvá. Len premiérovi Michal Kosť adresoval sedem listov. Starosta najprv o novinároch nechcel ani počuť - bál sa, že tak peniaze pre Ladomirovú nevybojuje. Po dvoch rokoch márneho vypisovania sťažností do hlavného mesta však začal hovoriť aj s novinármi. Ani to, ani spojenie s ďalšími starostami, mu však zatiaľ nepomohlo.
AKO DOBRÝ
VOJAK ŠVEJK
A tak sa Michal Kosť vybral priamo do Bratislavy, aby tu absolvoval siahodlhú anabázu akoby vystrihnutú z Osudov dobrého vojaka Švejka.
V pondelok ráno vystúpil z rýchlika, unavený z celonočného cestovania. V kufri mal sviatočný oblek, čisté košele, kravaty. Ubytoval sa a zamieril na ministerstvo dopravy a spojov. Prijali ho na slušnej úrovni, niečo prisľúbili - v skutočnosti však žiadne peniaze. Počas ďalších dní pochodil ďalšie úrady, politické strany, nadácie. Rozprával sa s desiatkami ľudí, s desiatkami štátnych úradníkov.
Na tom, či ho úradníci považujú za permanentného sťažovateľa, mu nezáležalo. Neodbytne si všade vybavoval prijatia. V hlavnom meste strávil celý tento týždeň. S vierou, že vybaví pre svoju obec peniaze.
Odišiel s prázdnymi rukami. Možno s niekoľkými prísľubmi.
Dosť sa podobá na Jána Čarnogurského, s ktorým sa tiež v Bratislave stretol: možno preto mu vládni úradníci veľmi v ústrety nevychádzajú. V Ladomirovej si z neho ľudia robia tak trocha posmech: keď kráča po ulici, vravia: "Aha, ide Čarnogurský!"
NA STRETNUTÍ
S PREZIDENTOM
Vo štvrtok popoludní však už stál v jednom zo salónikov prezidentského paláca a čakal na prijatie u prezidenta Michala Kováča. Stál uprostred miestnosti s diplomatkou v rukách niekoľko minút a trpezlivo čakal. Nakoniec sa dočkal prijatia, o akom sa mu možno ani nesnívalo. Prezident si ho trpezlivo vypočul a pôvodne plánované tridsaťminútové stretnutie sa predĺžilo. Na tvárach prezidenta i jeho poradcov bolo vidieť, že ich rozprávanie starostu z ďalekej východoslovenskej rusínskej dediny zaujalo.
Kosť rozpráva tak sugestívne a plynule, že čas beží pomalšie ako hodinky. Pospomína množstvo problémov, s ktorými jeho obec zápasí, vysťažuje sa, ako nepochodil na úrade vlády, spomenie, že ho vláda, ministri, parlament často ignorujú. Pričom jemu ide len o jedno: aby pre ľudí v jeho dedine zabezpečil lepší a príjemnejší život.
"Kde beriete toľko síl a nápadov?" pýta sa prezident Michal Kováč starostu Ladomirovej. "Uskutočnenie každého z nich si vyžaduje nejaký čas. Chcel by som vám však vyjadriť obdiv a uznanie a poďakovanie, lebo nebyť takých ľudí, ako ste vy, nádej ostatných ľudí a viera v starostu, ktorý ich zastupuje, by sa stratila. Sami však iste dobre viete, že hlavou múr nemôžete preraziť. Ste obdivuhodný človek - vychádzam už len z toho, čo sme tu teraz počuli. Mnohí ministri by mohli začať pristupovať k ľuďom z pozície nie vládcov, ale z pozície služobníkov ľudu. Ale na to je potrebné, aby zavládlo úplne iné ovzdušie v spoločnosti, aby nastala zásadná zmena. Tá však nastane len vtedy, keď nastane zásadná zmena v krajine, čo sa však môže udiať len v rámci volieb. Takže vydržte! Čo iné vám môžem povedať? Život vždy prináša nové a nové problémy. A ja vám držím palce," uzatvára prezident Slovenskej republiky Michal Kováč.
Stretnutie sa končí.
Michal Kosť si vydýchne. Po absolvovaní toľkých inštitúcií je už unavený. "Som rád," vraví pred prezidentským palácom, "že prezident mi dáva aspoň morálnu podporu. To predseda vlády neurobil a asi ani neurobí - tak, ako ani jeden z jeho ministrov. Myslím si, že inštitút prezidenta je veľmi dôležitý. Keď si nebudeme vážiť prezidenta, nebudeme si vážiť ani hodnotu vlastného štátu a vôbec jeho občanov. Nebudeme mať v tom prípade žiadnu hrdosť. K tomuto kroku, že navštívim prezidenta, som sa rozhodol už dávno, ešte vtedy, keď som dostal ponuku na stretnutie na úrade vlády. Vtedy som sa rozhodol, že navštívim aj jeho a prejavím mu svoj osobný postoj a vyjadrím mu svoju podporu. Pocity človeka z vidieka, ktorý prvýkrát príde do prezidentského paláca, sa dajú len veľmi ťažko popísať, ale tá budova je nádherná. Keď tam vstúpite, máte pocit, že ste v kráľovstve. A čo sa týka samotného stretnutia? Počas tohto týždňa som ich absolvoval veľa - počínajúc stretnutiami na úrade vlády - a ešte vo štvrtok ráno som sa s tým nevedel vyrovnať. Naša diskusia na úrade vlády bola ako debata hluchého so slepým."
