Autor je politológ
Prezident Tureckej republiky Recep Tayyip Erdogan je zrejme miláčikom šťasteny. Ťažko by si sám mohol vybrať vhodnejšie pomery deliberalizáciu svojej krajiny a najmä pre vytváranie princípu osobnej moci.
Predovšetkým Západ (-ná Európa) mu na to vytvorila ideálne podmienky. Neobratná politika, ktorú takzvaný vyspelý svet dlho uplatňoval predovšetkým v Sýrii a Iraku, nás vmanévrovala do nezávideniahodnej situácie. Pripomína to ono slávne súsošie troch opičiek, aké dostávajú ázijské nevesty.
Jedna opička si zakrýva oči, druhá uši, tretia ústa. Nič nevidieť, nič nepočuť, nič nehovoriť. Európa sa stala nevestou, kým maloázijské Turecko na strategickej spojnici medzi Balkánom, Blízkym a Stredným východom alebo Strednou Áziou despotickým manželom.
Adekvátny medzinárodný ohlas preto nevyvoláva ani zjavný útek od kemalizmu, ani napríklad nedávna diplomatická roztržka s Nemeckom a Holandskom, so štátmi, ktoré boli tak „trúfalé", že odmietli otvorené zasahovanie Turecka do svojich vnútorných záležitostí.
Klopanie na európske brány
Ako je to možné? Erdogan ťahá za oveľa dlhší koniec povrazu. Môže si s gustom vychutnávať odplatu za predchádzajúce desaťročie ponižujúceho a bezúspešného klopania Ankary na bránu európskych spoločenstiev.
Predák Tureckej republiky totiž dobre vie, že starý kontinent znepokojujú utečenci. Skutočný ľudský príval, ktorého bezpečnostnou bariérou sa za odplatu stala práve jeho krajina.
