SME
Utorok, 31. január, 2023 | Meniny má Emil

Ako poraziť postpravdu? Učte sa od Ukrajincov

Barbari, ktorí jazdia na tátošoch postpravdy, mohli byť zastavení alebo aspoň spomalení v ranom štádiu už v roku 2014.

Ilustračné foto. (Zdroj: SITA/AP)

Autor riadi Huffingtonov ekumenický inštitút a pôsobí ako profesor na Loyola Marymount University v Los Angeles

Oxfordské slovníky vyhlásili výraz „postfaktuálny “ za slovo roku 2016. Bol to rok, keď fenomén označený týmto slovom najviac ovplyvnil západný svet. V tom roku bolo rozhodnuté o brexite a Donald Trump zvolený za prezidenta Spojených štátov.

Východná časť Európy však pocítila tento jav oveľa skôr, aspoň od roku 2014. Pre Ukrajinu, odkiaľ pochádzam, po revolúcii dôstojnosti v Kyjeve v zime 2013 - 2014 nastalo obdobie prudkého nárastu postpravdivej vlny. Táto vlna sa pokúsila zničiť výsledky ukrajinského majdanu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Teraz môžeme povedať, že postfaktuálnosť propagovaná Ruskom na Ukrajine vo väčšine zlyhala.

Pravdepodobne by sme za to mali poďakovať protilátkam proti propagande, ktoré sa vyvinuli v organizme našej spoločnosti v sovietskom období. Druhým dôvodom je dlhá historická koexistencia s Ruskom, ktorá nenecháva veľa priestoru pre naivitu.

Po potknutí sa o Ukrajinu sa hurikán postpravdy pohol ďalej na Západ a zasiahol viaceré krajiny. Nakoniec dosiahol pobrežie Ameriky a spôsobil politický chaos.

Napodobňovanie pravdy

Predtým, než opíšeme globálny pokrok postpravdy, pozrime sa, ako ju definujú slovníky. Podľa oxfordskej definície postfaktuálny ako prídavné meno "označuje okolnosti, v ktorých sú objektívne fakty menej dôležité pri utváraní verejnej mienky než apelovanie na emócie a osobné presvedčenie".

Antimajdan sa v podstate snažil preniesť na majdan to, čím sám bol – ruskou technológiou, ktorá strachom a peniazmi motivovala ľudí protestovať proti majdanu.

Oxfordská definícia postpravdy je stručná, ale nie vyčerpávajúca. Rád by som k nej pridal ďalšie charakteristiky.

Po prvé, postpravda je imitáciou. Napodobňuje pravdu, ale nie je to pravda ako taká. Predstiera, že funguje v zmysle zdravého rozumu, ale zdravý úsudok je jej najsilnejším nepriateľom. Postpravda používa nástroje racionality, ako sú analýza a syntéza, ale obracia ich proti racionálnosti. Takto sa postpravda stáva nástrojom postracionálnej iracionality.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Najpriaznivejším prostredím pre postfaktuálnosť sú bulvárne médiá a sociálne siete - nie knihy. Tie tvoria najlepšie prostredie pre pravdu, aj keď ju nemôžu zaručiť.

Kto si môže dovoliť postpravdu

Dnes už viac-menej rozumieme informačnej infraštruktúre postpravdy. Je postavená na napodobňovaní nezávislej žurnalistiky, oznamovania nezákonných aktivít a slobodnej výmeny názorov.

Televízny kanál Russia Today sa stal príkladom otvorenej propagandy a aféry WikiLeaks demonštrovali, ako možno oznamovaním nezákonných aktivít manipulovať a využívať ho ako dymovú clonu pre manipulácie.

Vieme o armádach takzvaných trollov, ktorí sú platení za komentáre pod publikáciami v rešpektovaných médiách a na sociálnych sieťach rozsievajú "názory", ktoré dostávajú od svojich kurátorov.

Toto všetko sú nástroje postpravdy. Znamená to, že postfaktuálnosť nie je spontánna, ale je pripravená na určité účely. Orchestrácia postpravdy je obrovským úsilím, ktoré si v súčasnosti môžu dovoliť len vlády. V budúcnosti sa môže stať dostupnejším.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Spomienkový optimizmus

Postpravda spočíva na teleológii - má teda svoj účel. Keďže ju využívajú vlády, účel je prevažne politický. Postpravda poháňa masy k použitiu štandardných politických nástrojov, ako sú voľby, alebo menej štandardných priamych akcií.

Keď je politický systém dostatočne silný, postpravda musí počítať s demokratickými procedúrami volieb a inými tradičnými politickými nástrojmi. V opačnom prípade uprednostňuje nekonvenčné nástroje v podobe priamych akcií.

Postpravda výrazne ovplyvňuje rozhnevaných ľudí. Vychádza zo schopnosti ľudskej pamäti zabudnúť na zlé veci a pamätať si dobré. Ľudia z bývalého komunistického bloku majú tendenciu zabudnúť na kafkovskú absurdnosť ideologických klišé, ktoré ich obklopovali. Namiesto toho pociťujú nostalgiu za štátnym paternalizmom.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Premiér Eduard Heger.

V názve OĽaNO už Budajova Zmena zdola nie je.


7 h

Ruská odnož banky poskytuje úľavy vojakom zapojeným do vojnovej agresie.


11 h
Vyhrotená kampaň Babišovi k víťazstvu v prezidentských voľbách nepomohla.

Babišova kampaň prekročila hranice etiky.


8 h
Logo podcastu Dobré ráno.

Je vôbec možné pospájať slovenský politický bordel?


a 2 ďalší 4 h

Neprehliadnite tiež

Peter Tkačenko

SaS dala po zhodení vlády Matovičovi právo veta.


9 h
Zuzana Kepplová.

Heger nemá čas myslieť.


11 h

Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


11 h
Matia Lenická

Azda to vleje sily aj slovenskej časti verejnosti, ktorá ešte verí v Havlov odkaz.


11 h
SkryťZatvoriť reklamu