Článok pokračuje pod video reklamou
V tomto roku sa mi to konečne podarilo. Na dlhšie obdobie som sa dostala zo Slovenska.
Vždy som o tom snívala, lebo som často celej našej krajine neverila.
Myslím, že som týmto pesimizmom otrávila dosť veľkú časť svojho okolia. Jednoducho, každý bol spokojný, že som veľkú časť roku 2014 strávila v zlínskych krčmičkách, poľskej prírode a v pražskej reklamnej agentúre.
Krutý návrat do slovenskej reality nastal v novembri. Vláda Roberta Fica zaviedla bezplatné cestovanie pre študentov. Ak sme chceli ísť domov, museli sme sa uspokojiť akurát tak s dlážkou pred kupé. A s tým, že všetci dôchodcovia na nás neplatičov naozaj nahlas nadávajú. Ale hlavne, že sme cestovali „zadarmo“.
Prečítajte si tiež: Rok 2014: Keď si Slovensko zvolilo prvého nestraníckeho prezidenta Čítajte V rovnakom mesiaci prišla ďalšia facka slovenskej reality. Vraj sa budúci rok bude hlasovať o tom, čo je normálna rodina. V 21. storočí chcel niekto diktovať druhým, ako majú tradične žiť. Nenormálne ma to naštvalo.
Ale jedna vec ma na mojom návrate a celkovo na roku 2014 príjemne prekvapila. Róbert Fico bol na konci roka stále naším premiérom.
Ono to znie zvláštne, veď mnohí čakali, že ho vo februári možno odvolajú za kauzu emisie. Ale celkom ma potešilo, keď sa im ho nepodarilo dostať z funkcie na konci marca. Rovno do Prezidentského paláca.
Fico bol síce stále premiérom. Ale nebol naším prezidentom. A preto pre mňa zostal porazený a ja som Slovensku začala zase trochu veriť.
