
Svet neskončil. Mayský kalendár sa nezastavil, pravovercov neodviezla vesmírna loď plná rozžiarených ľudí smerom k lepším zajtrajškom kdesi za Jupiterom – a na prekvapenie laickej, a, povedzme si úprimne, i časti odbornej komunity sa nezrútili naše počítače, informačné systémy ani programy. Prechod na rok 2000 bol rovnako obyčajný ako prechod na akýkoľvek iný rok.
V technologickom svete až na jeden detail. Kým na Slovensku sa Mikuláš Dzurinda pokúšal reformami napraviť neporiadok, ktorý tu po sebe zanechal otec, ehm, vlasti, Sony najskôr v Japonsku a potom vo zvyšku sveta predstavilo svoju konzolu PlayStation 2.

Znie čudne porovnávať tieto udalosti, no podobajú sa prinajmenšom v jednom: kým Dzurinda nastavil hrubý geopolitický smer Slovenska, z ktorého už ani armáda Slotov, Hrnkov a im podobných nedostala šancu poriadne vybočiť, rovnako aj druhé „playko“ – inak najpredávanejšia herná konzola v dejinách herných konzol – určila smer, ktorým sa vyberie nielen herná zábava, ale celé technologické odvetvie s ročným obratom v stovkách miliárd dolárov.
Dôsledky našťastie vidíme dodnes. Ficovo blúznenie o európskom jadre je možno iba vrtenie psom na odpútanie pozornosti či na rámcovanie debaty, no bez trajektórie určenej prvou vládou Mikuláša Dzurindu by sme pravdepodobne (v lepšom prípade) existovali hybridným bielorským modelom, v tom horšom sme mohli zápasiť o našu slobodu ukrajinským scenárom.

V prípade herných konzol máme dnes v domovoch nielen hračky pre deti, ale aj zariadenie, ktoré môžeme ovládať gestami či nám slúžia ako hlasoví asistenti s ukrytými umelými inteligenciami.
V oboch prípadoch totiž zmena priniesla predovšetkým zmenu myslenia: že je normálne patriť do Európy. A je normálne pustiť nové technológie aj ďalej, ako len k pasívnemu sledovaniu televízie.