Autor je prezidentom Inštitútu pre verejné otázky
Koncom 80. rokov americký politológ Joseph Nye prišiel s konceptom „mäkkej sily“ („soft power“). Definoval ju ako schopnosť štátu presvedčiť iných robiť to, čo by táto krajina chcela, aby robili, a to bez použitia sily a donútenia.
„Mäkká sila“ je v tomto koncepte vymedzená proti tzv. „tvrdej sile“ („hard power“) založenej predovšetkým na vojenskom, resp. obrannom potenciáli. Zatiaľ čo hlavným nástrojom tvrdej sily sú zbrane, nástrojom mäkkej sily sú idey, hodnoty a normy, ľudské kontakty, kultúrne väzby, akademická spolupráca, verejná diplomacia a pod. Ak sa tu dá vôbec hovoriť o nejakej sile, tak je to sila príkladu, inšpirácie, ponuky, nie sila prinútenia, zastrašovania alebo rozkazu.
Koncepcia mäkkej sily sa objavila na scéne v období postupného zániku bipolárneho sveta a kolapsu komunistických režimov v Európe a nádejí, že demokratizácia v komunistických krajinách vrátane vtedajšieho Sovietskeho zväzu, povedie k formovaniu slobodných spoločností založených na priorite ľudských práv, rozvoji demokracie a trhovej ekonomiky.
Tieto nádeje sa naplnili vo viacerých postkomunistických štátoch. Pomohla tomu nepochybne mäkká sila Západu, ktorý mal silný záujem o zjednotenie Európy a stabilitu bezpečnostného prostredia.
Príklad EÚ zafungoval
Najefektívnejším nástrojom mäkkej sily Západu sa stala ponúknutá perspektíva členstva v Európskej únii. Mäkká sila EÚ vtedy zafungovala perfektne a väčšina európskych postkomunistických krajín po procese reforiem a prípravy do EÚ vstúpila. Ďalšie krajiny sa na členstvo v EÚ pripravujú.
Inak sa vyvinula situácia v Rusku a niektorých iných krajinách bývalého ZSSR, kde sa sformovali oligarchické kleptokratické autoritárske režimy.
Rusko, najväčší nástupnícky štát ZSSR, muselo po rozpade sovietskej pseudofederácie akceptovať realitu a spočiatku najmä v záujme odvrátenia vlastného ekonomického kolapsu pristúpilo na bližšiu spoluprácu so Západom.
