Prvého októbra 1994 bola sobota a boli sme stopercentne v lese. Pamätám si to, lebo keď nám sediacim okolo ohňa jeden z oneskorencov po príchode oznámil, že už sú jasné výsledky volieb, rozmýšľali sme, či sa z toho lesa vôbec máme vrátiť.
Bola to Mečiarova najskvelejšia hodina, ak si môžem dovoliť parafrázovať Churchilla, a eštebácky doktorko zo Skloobalu Nemšová nám dosť kazil atmosféru študentských rokov, v ktorých by mal mať človek, obzvlášť na Strojníckej fakulte STU, iné starosti ako sledovať politiku.
Väčšinu času to tak aj bolo - krčmy, koncerty, tramping, junge frauen, alter wein, cvičenia, zadania (ak niekto vypočíta a narysuje takú prevodovku ako ja, môžeme si tykať).
Ale za tým vždy nepríjemný pocit, či sme to v tom novembri predsa len nedo..., ako kedysi spievala legendárna hardcorová kapela Lues de Funes.
Rok 1994: Keď sa valec Mečiar naplno rozbehol krajinou Čítajte Mečiarizmus bol podobne otravný ako danceflooreová hudba, ktorá v tom čase nepretržite hrala z rádií a nedalo sa jej vyhnúť.
Ale bol to aj rok Pulp Fiction, Forresta Gumpa, Interview s upírom, Akumulátora 1 alebo Vykúpenia z väznice Shawshank, a to bol celkom dobrý základ na zmiešané pocity.
HZDS nikdy nemalo 40 percent, ani samo väčšinu v parlamente, a väčšie obavy z neho išli, keď bolo jednotné, malo svojho premiéra, predsedu parlamentu aj prezidenta, ale to už v roku 1994 neplatilo.
Proti Mečiarovi sa obrátil Michal Kováč a hnutie, ktoré sa mu rok predtým začalo drobiť, sa drobilo ďalej. Síce ešte príliš málo na to, aby ďalšie štyri roky nedržal Slovensko v surreálnom socializme, ale zato nezvratne.
Nevyzeralo to tak, ale začínala sa Mečiarova cesta dole a každý pokus ju zastaviť mu prinášal len viac nepriateľov. Nebol to taký zlý rok, ako vyzeral. Ale preži to!
