Vinogradov. Výsledok hokejového zápasu Slovensko - Rusko na olympiáde v Lillehammeri mi v tejto kondenzovanej podobe prišla oznámiť mama do detskej izby.
Bol to súboj o postup do semifinále a ja som nemala nervy dopozerať ho. Vo svojej izbičke som v tichosti dúfala, že gól v predĺžení strelíme my a že mama mi príde veselo oznámiť: Šatan.
Partia okolo Šatana, Šťastného a Sekeráša (aj keď ten bol stále vylúčený, ak si dobre pamätám) ovládla rodinné, kamarátske aj školské debaty, hokej ľudí vtedy zaujímal viac, ako keď za reprezentáciu hrali Liba, Lála a Rosol.
Úbohí chlapci. Nevyslovenou dohodou sme ich poverili, aby nás vo svete zviditeľnili a vytvorili dojem, že sme super národ, skvelá krajina. Slovensko.
Rok 1994: Keď sa valec Mečiar naplno rozbehol krajinou Čítajte Vtedy som práve začala chodiť na výmenné pobyty do Francúzska, kde som bývalým kolonizátorom vysvetľovala, že my sme tí "Česi", ktorým ste nezvykli vysloviť druhú časť mena.
Keby som vedela, čo sa mi stane ešte v roku 2017, asi by som si ušetrila námahu. Pred pár dňami som stretla právničku z Berlína, inak inteligentnú, päťdesiatročnú ženu, ktorú prekvapilo, že Československo už neexistuje.
Ale nič to. Vtedy v Nórsku, kde sme zápas s Ruskom hrali, nás predsa len zaregistrovali. Nóri tiež zažili, aké je to mať historické komplexy, cítili ich voči Dánom aj voči Švédom a držali nám palce, keď sme hrali. Viem to, dnes tam mám rodinu, v ktorej sú aj hokejoví fanúšikovia.
Raz mi jeden člen s rešpektom a uznanlivým gestom povedal: Všimol som si, že máte kapitána Satana. To bolo jediné meno, ktoré som si z celej olympiády zapamätal.
