Ahoj Peťo.
Že vraj – Hurá, Vianoce! Húkajú na mňa všetky heligóny, upchávajú oči, uši, nos, zo sviatku pokoja a lásky sa postupne stal neúnosne široký marketingový pojem. Tento rok však všetko zmením, zúžim ho, je najvyšší čas!
Nekontrolovateľný nával sa u mňa pravidelne začínal vždy šiestym decembrom. Už tam nastávalo prvé darčekové cunami, bol som na všetko sám, ale dnes na podobné excesy už fakt nenájdem dieru v rozpočte. Nech si len pekne decká zasponzoruje iný svätý, ja som len bežný Mikuláš.
V tomto aspekte ma komunisti poriadne rozmaznávali. Premenovali ma na Deda Mráza, žil som si v pohode, dotovali ma v rámci Revolučného odborového hnutia (ROH), zadarmo som rozdával preležané bonboniéry a v pracujúcej triede rok čo rok vyvolával euforické pocity istôt. Teraz? Aby som deťom v batohu vláčil mobily! Zastavujem to, chcem si konečne užiť predvianoc a neamortizovať sa, mienim prežiť hlavne bez úhony na mojej peňaženke, a tak Ťa, Peťo, stručne informujem o poriadku v sebe samom tu na zemi i vysoko na nebesiach.
Vychutnám si detstvo
Prvé, čo spravím, na chladničku namagnetkujem heslo „Daj stres preč!“ a počnúc Mikulášom, končiac Troma kráľmi, zrelaxujem. Neupečiem, neoperiem, neožehlím, generálne upratovanie jednoducho tento rok nebude a bude! Ja mám totiž v sebe v podstate dávno vyzametané. Celý rok som sa poctivo riadil vlastným sloganom Urob, dorob. Rád aspoň utriem prach, aby mi nesliepňal sviatočný televízor.
Vianoce sú čas úžasných filmov. Tú princeznú, veď vieš ktorú, so zlatou hviezdou alebo čím... budú ukazovať naraz aj na troch kanáloch, stačí sa k nim preklikať, už sa teším, ako sa konečne vyvalím a za chrúmania búrskych orechov si na vlastné oči vychutnám detstvo, z ktorého mi od istého veku stále niekto uberá. Žeby potvorák Čas?
Voľakedy som sa mohol pred Vianocami zblázniť. Do nemoty som diavoval skrine, leštil lustre, do zlatova sidoloval náš rodinný poklad – mosadzný mažiar, z kľučiek oškraboval nespočetné podávania rúk, prakerom bil náš lietajúci koberec, mole mali zimný letecký deň, ručne som avivážoval obývačkové záclony a doposiaľ mi nie je jasné, na kieho frasa to všetko bolo. I bez prania som skrze ne a cez zatiahnuté okno, dovidel k susedovi až na dvor, reku, čo si zas opatril za svoj judášsky groš.
