BRATISLAVA. Čakanie na výsledky referenda o rodine bolo pre mňa prvou „volebnou nocou“ v kariére novinára. Bol som sklamaný. Bola to nuda.
Ľudia z Aliancie za rodinu sedeli vo vyhradenom priestore, kde sme nemali prístup. A tak sme sa mohli rozprávať len s aktivistami, ktorých názor zo spravodajského hľadiska nebol zaujímavý.
Od neúspešného referenda prešli takmer tri roky. Dnes je už jasné, že nič z toho, čomu mali zabrániť referendové otázky, sa nedeje. Páry rovnakého pohlavia stále nemôžu byť manželmi, neadoptujú si masovo deti a na školách učitelia nevedú žiakov k sodomii.
Kým však celé Slovensko riešilo homosexuálov, na pozadí sa diali oveľa zaujímavejšie veci.
Rok 2015: Referendum o rodine vybičovalo emócie, no aj tak bolo neplatné Čítajte Len málokto vedel, že v Paríži teroristi útočili slovenskými zbraňami. Hanbu slovenských vlád, ktoré nechali brutálnu dieru v zákone, nám zahraničné médiá pripomínajú dodnes.
Len málokto si vtedy všímal, že od obsadenia Krymu zelenými mužíkmi sa na Slovensku a v Česku rozmohli webstránky adorujúce Putina a kritizujúce všetko západné.
Dodnes si spomínam na prvý hoax, ktorý som sám objavil. Hovoril o rómskom chlapcovi, ktorý znásilnil štrnásťročné dievča. Po chvíli pátrania som zistil, že násilník bol beloch. Niekto cielene zmenil fotografiu k článku.
Otázku, kto mohol mať na niečo také žalúdok, si kladiem dodnes.
Len málokto si vtedy takéto otázky kládol. Riešili sme rodinu, gejov a nevideli sme rapídne klesajúcu plodnosť mužov.
Zaspali sme dobu.
