Autor je redaktor MF DNES
Mikuláš Dzurinda má dodnes v hlase smútok, keď hovorí o tom, ako v roku 2006 nevytvoril vládu, aj keď by ju o svojím dávnym súperom (na život a na smrť) Vladimírom Mečiarom a jeho HZDS vytvoriť mohol.
Z jeho pohľadu by to bola rozhodne lepšie vláda ako tá, ktorá napokon v roku 2006 vznikla. A v ktorej sa víťaz volieb Robert Fico spojil nielen s Mečiarom, ale aj so Slovenskou národnou stranou Jána Slotu. Tá bola vtedy bezpochyby stranou ultrapravicovou, nacionalistickou a ako dali európski socialisti Ficovi čoskoro najavo, pre slušnú európsku ľavicu neprijateľnou.
Spolupráca s extrémistami začína fungovať. Babišove osobnosti mlčia Čítajte Česko si po roku 1989 nikdy neprešlo slovenskou skúsenosťou s mečiarizmom. Ale na druhej strane Slovensko nemalo nikdy takého nedemokratického, protizápadného a všetky humánne hodnoty ostentatívne ničiaceho prezidenta, akým je Miloš Zeman.
Prezident ako karikatúra
Je síce pravda, že od Ivana Gašparoviča a vlastne ani od jeho predchodcu Rudolfa Schustera nemohol človek čakať veľa dobrého, ale je prekvapujúce, ako málo toho obaja na slovenskej demokracii a západnom smerovaní Slovenska zničili.
Hoci už samotný fakt, že sa Schuster a Gašparovič vôbec hlavami štátu stali, je z dnešného časového odstupu zahanbujúci a budúcim generáciám ťažko vysvetliteľný.
Na druhej strane Čechom okrem Václava Havla nie je čo závidieť. Podobne nepochopiteľná je prinajmenšom druhá prezidentská voľba Václava Klausa a už prvá Miloša Zemana, pretože o Zemanovom napojení na putinovskú Moskvu a jej podnikateľské pozadie v Česku sa písalo dlho pred voľbami v roku 2013.
Ak Miloša Zemana v januári znovu zvolia aj v konkurencii takého noblesného a pre všetkých demokraticky a prozápadne uvažujúcich Čechov prijateľného kandidáta, akým je bývalý šéf Akademie věd ČR Jiří Drahoš, potom naozaj niet súčasnej generácii Čechov pomoci.
