Autor je doktorand na Právnickej fakulte v Trnave
Tento týždeň sa skončil na Ústavnom súde spor o vymenovanie sudcov Ústavného súdu. Sága, ktorá sa ťahala už tri roky. Okrem právnych a politických dôsledkov je v tomto rozhodnutí skrytá výzva pre slovenskú demokraciu, resp. pre slovenského prezidenta.
Predtým pripomeňme si situáciu z detstva. Naťahovali sme sa so súrodencom alebo kamarátom a keď nebolo východiska, bežali sme za rodičmi a oni povedali, že sa máme dohodnúť. A vraj, keď sa nedohodneme, rozhodnú oni.
My sme sa nedohodli, rodičia bez veľkej debaty rozhodli a hotovo. Vysvetľovanie strany, ktorá prehrala, bolo zamietnuté slovami: „Som povedal/a a hotovo.“
Aký to má súvis so situáciou okolo rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý prikázal prezidentovi vymenovať troch sudcov z kandidátov zvolených Národnou radou Slovenskej republiky? Laicky povedané, je to takmer ako cez kopirák.
Jedno z najmenej jasných rozhodnutí
Národná rada a prezident boli vo faktickom spore ohľadne kvality kandidátov na ústavných sudcov (výkladový spor vylúčil Ústavný súd). Keďže sa nevedeli dohodnúť, vstúpil do hry Ústavný súd, kde sa sťažovali niektorí kandidáti.
“Či prezident podá vymenovaným sudcom ruku, alebo či sa bude usmievať, je otázka slušnosti. Ale či ich vymenuje, alebo nie, je v tomto prípade kľúčový precedens.
„
A o tom, že Ústavný súd nie je len taký hocijaký rodič, svedčí fakt, že napriek tomu, že sa sťažovali piati, on rozhodol o siedmich (sic!).
Samotné rozhodnutie je, mimochodom, jedno z - diplomaticky povedané - najmenej jasných. Spomínaných päť sťažovateľov, hoci rozhodnutie je de iure o siedmich, odlišné právne názory v judikatúre k otázke vymenovacích právomocí prezidentom, ktoré si senát nedal zjednotiť plénom súdu, Benátska komisia, ktorej závery majú už toľko interpretácií a pod.
Akokoľvek je však odôvodnenie deväťdesiatstranového rozhodnutia zaujímavé, nie je to najväčšia pointa tohto textu. Tou je spomínaná výzva.
Neomylní, lebo poslední
Ústavný súd povedal, resp. prikázal prezidentovi, že musí vybrať sudcov zo zvolených kandidátov. Preto je namieste otázka, či prezident toto rozhodnutie nie že zoberie na vedomie, ale či ho bude rešpektovať a správať sa podľa neho.
Pretože už sa niet koho spýtať, kam sa odvolať. Rozhodla posledná inštancia, ktorá má pravdu. Počkať, má pravdu? Vulgárne povedané, na tom až tak nezáleží. Na čom záleží, je výrok rozhodnutia.
