Súčasťou denníka SME som celých 25 rokov, v redakcii už jediná zo zakladajúcich členov. Spomenúť si preto presne na jeden rok – rok 1996 pre mňa nebolo ľahké.
Zalovila som v starých vyšedivených zápisníkoch, ktoré so sebou ťahám ako mačka mačence pri každom sťahovaní, a čírou náhodou som našla aj zápisník z hľadaného roku. Nie však svoj, ale zakladajúceho šéfredaktora Karola Ježíka.
Drobným písmom husto popísané stránky sa začínajú jeho cestou do Nórska. Pri ich čítaní sa mi vybavilo, ako po návrate s nadšením opisoval stretnutie s nórskou premiérkou Gro Harlem Brundtlandovou, ráznou študovanou fyzičkou, a volal po tom, aby aj u nás mali ženy také postavenie na dôležitých postoch ako v Nórsku.
Rok 1996: Smrť Remiáša. Zločin, o ktorom mafiáni nechcú hovoriť Čítajte Rok 1996 bol pre našu redakciu aj pre celú slovenskú spoločnosť veľmi ťažký. Podsvetie enormne zosilnelo, úzko sa prepojilo so štátnymi inštitúciami, čo vyvrcholilo vraždou Róberta Remiáša. Mečiarova tretia, a našťastie posledná vláda zúrivo kopala okolo seba a likvidovala tých, ktorí sa jej postavili na odpor.
Denník SME bol pre Vladimíra Mečiara od začiatku ako červená muleta pre býka. Na nás redaktorov, no, samozrejme, najmä na šéfredaktora vyvíjali zdrvujúci psychický tlak. Prichádzali výhražné listy, pomaľovali nám bránu hákovými krížmi, na dvere zavesili mŕtvu čiernu mačku.
Sledovali nás, odpočúvali, vťahovali do svojich spravodajských hier. Na druhej strane nás tým dotlačili k odolnosti, a tak práve v roku 1996 SME po prvý raz vyšlo vo vlastnej tlačiarni, keď náš denník po Mečiarovom zásahu odmietli tlačiť všetky bratislavské tlačiarne.
Asi aj pre nenávisť štátnej moci sa okolo SME v tých rokoch zomkol silný okruh slobodomyseľných, liberálnych priaznivcov, ktorí nám svoju podporu napriek prenasledovaniu mečiarovcov dávali pri každej príležitosti najavo.
