P red troma týždňami ma deväťročná dcéra zaskočila otázkou:
Prečo máme vlastne v piatok prázdniny?
Lebo kedysi bola taká zvláštna éra, v ktorej sme napríklad nemohli len tak hocikam cestovať. A v piatok si pripomíname deň, keď sa skončila, snažil som prezentovať význam 17. novembra.
Ani do Londýna?
Nie, ani do Londýna. A k chorvátskemu moru len na špeciálne povolenie.
Čože?
V tej poslednej otázke bol nefalšovaný údiv.
Predstava života v klietke obohnanej ostnatým drôtom pripadá dnešným deťom i tínedžerom absurdná.
A vtedy?
Vrátil som sa v spomienkach tridsať rokov dozadu.
Čo sme vedeli alebo skôr tušili o živote na druhom brehu?
Aj vtedy sa dalo detskou optikou nazrieť za železnú oponu. Hoci len obrazne.
Dobrí a zlí sovietski vojaci
Dodnes sa usmievam nad príhodou, keď som sa, tak ako každý piatok, pobral na návštevu k babke. Už cez okno som videl, ako leží na obľúbenej kanape s uchom nastraženým k rádiu, hoci to dunelo tak silno, že hlasy bolo počuť až na dvor. Socialistické rušičky totiž pracovali naplno a signál Rádia Slobodná Európa sa topil kdesi na krátkych vlnách a potom sa opäť vynoril.
Babka pohrúžená do ilegálnej činnosti ani nezaregistrovala, ako som prešiel cez dvoje dverí a keď som stál pred ňou, takmer ju postihla srdcová slabosť. V pamäti mi utkveli slová z rádia o vojne v Afganistane, v ktorej sa sovietski vojaci neštítia ani útokov proti civilnému obyvateľstvu.
Vojaci v rovnakých uniformách už dve desaťročia starostlivo chránili pokojný spánok československých detí. Pravidelne sme ich vídali pri kladení vencov k pamätníku oslobodenia alebo obdivovali v štartovom poli Behu priateľstva, s akou ľahkosťou zdolávajú nástrahy trate - v tielku a kanadách.
Mal som dvanásť a niektorým veciam som ešte celkom nerozumel.
Dubček z Budapešti
V druhej polovici osemdesiatych rokov sa k nám domov šírili západné idey najmä z juhu. V krajine Jánosa Kádára už zapustil korene takzvaný gulášový komunizmus, vďaka ktorému bolo Maďarsko najveselšou chajdou socialistického tábora.
