Bol to rok, keď študentka slovenského jazyka a literatúry stretla v Trnave študenta filozofie, zamilovali sa a chceli spolu stráviť romantický víkend na chalupe v Dolnej Maríkovej. Och, koľká symbolika!
Bolo by to krásne, keby v tom nebol jeden nenápadný, no zásadný háčik. Kľúče od chalupy držali v trezore chlapcovi rodičia. Hrdí obyvatelia Považskej Bystrice. Tým stačilo povedať, že ich dobrý syn, pre ktorého mamička už vybrala inú nevestu, primátorovu dcéru, si privedie dievča zo Šale.
A vtedy zaznela osudná veta. Pani matka sa nadýchla a zahlásila: Maďarka prah môjho domu neprekročí!
Boli to zarytí mečiarovci, presvedčení národovci, ktorým sa úprimne hnusil ľudský druh, ktorý na poníkoch pricválal na Podunajskú nížinu a ukradol Podtatrancom krajinu. A vôbec, všetko.
Rok 1998: Ako Mečiar valcoval a ako skončil Čítajte „A do kostola chodí?“ „A na klavíri hrá?“ „A po nemecky vie?“
Nie. Nie. Nie. Celé zle. Z očí pani matky šľahali plamene opovrhnutia. Aj nevďačnému synovi sa ušlo.
Takto sme ťa vychovali? Toto si zaslúžime?
Raz, keď spolu všetci kamsi cestovali, zvrtla sa téma na blížiace sa voľby. Tatko bez zaváhania vyhlásil, že niet o čom debatovať, voliť sa bude HZDS.Matka mlčky súhlasila.
Iba nepodarený syn odvážil sa nesmelo prehovoriť, že on veru iný názor zastáva. Čože?! Ty nebudeš voliť Mečiara? Nie. Dám ti ešte jednu šancu synu, ako mi odpovieš: Budeš voliť Mečiara? Nie.
Zastavil auto uprostred diaľnice a nechal prvovoliča vystúpiť. Vraj možno takto príde k rozumu.
Neprišiel. Ktovie, možno aj jeho hlas rozhodol, že práve vtedy dostal alfasamec frčku do nosa.
Krajine na chvíľu svitlo na krajšie časy. A zaľúbencom tiež. Rozišli sa.
