Dramatický zvrat v osude brexitu, ktorý sa nastal koncom minulého týždňa, nám prvýkrát ukázal, ako by mohla vyzerať konečná dohoda medzi EÚ a Veľkou Britániou. Teda kompromisná zo strany Londýna, zameraná na udržanie voľného obchodu, a zámerne nejasná do poslednej chvíle, aby sa obmedzila možnosť vydierania zo strany oportunistických politických partnerov. Inými slovami, skôr mäkký a rozumný ako tvrdý a bezohľadný.
Najprv ku kompromisu. Sumu, ktorú sú Briti ochotní zaplatiť Bruselu, aby mohli odisť – zahŕňajúc napríklad aj budúce dôchodky pre európskych politikov, už dohodnuté investície či dotácie – sa odhaduje na 40 až 45 miliárd eur. Teda nie na šialenú stovku miliárd, ako voľakedy hrozili oklamaní europoslanci zo Štrasburgu.
Ale čo je podstatnejšie, nedôjde ani ku krédu „nech si idú pískať“, ako sa v lete chvastal minister zahraničných veci Boris Johnson. Keďže išlo o predvolenú pozíciu jastrabov v britskej vládnej Konzervatívnej strane, kompromisná suma, ktorú premiérka Theresa Mayová dohodla s prezidentom Európskej komisie Jeanom-Claudeom Junckerom naznačuje, že nie jastrabi určujú čo a ako.
Ale, naopak, že čoraz viac budú rokovania odrážať očakávania trhov a analytikov, ktorí od začiatku nevideli inú rozumnú možnosť ako zachovanie voľného obchodu a plnenie si povinnosti zo strany Británie.
