
Mečiarova moc sa zdala neobmedzená. Únos Michala Kováča bol ešte stále nevyšetrený a prezidentovmu synovi, ktorý sa rozhodol ísť vypovedať do Nemecka, odobrali na hranici jeho cestovný pas.
Ba čo viac, odohralo sa ďalšie, a oveľa tragickejšie, dejstvo celej kauzy, keď 29. apríla 1996 po výbuchu vo svojom BMW zhorel Róbert Remiáš, spojka na Oskara Fegyveresa, bývalého siskára a korunného svedka celého prípadu.
Po oficiálnej verzii samoúnosu prišla hypotéza o samovznietení a v závere roka sme sa dokonca dočkali samovyhodenia z parlamentu.
HZDS totiž bez milosti vypoklonkovalo poslanca Františka Gauliedera z poslaneckých lavíc. Stačilo, aby odoprel poslušnosť – a už mu hnutie zamávalo pred nosom diablovým úpisom, podľa ktorého mal podpísať záväzok, že sa vzdáva mandátu v prípade, ak sa Mečiarovi obráti chrbtom.

Šokovaná verejnosť sa dozvedela, že viacerí poslanci HZDS podpísali takýto „reverz“, čo samozrejme Ústavný súd SR označil za protiústavné. Na základe akýchsi notársky overených zmlúv si totiž HZDS dovolilo celkom svojvoľne slobodný mandát nahradiť imperatívnym.
Fakt, že sa slovenská ústava menila v Mečiarových kanceláriách a u notára, komentoval ÚS takto: „Reverz zabezpečovaný vo forme osobitných zmlúv (záväzkov) medzi politickým subjektom a ním navrhovanými kandidátmi vo voľbách, je v rozpore s ústavou, pretože prostredníctvom neho môže príslušný politický subjekt trvale a účinne vyžadovať od bývalého kandidáta (po voľbách poslanca), ktorý s ním uzavrel tzv. reverznú zmluvu, výkon mandátu výlučne podľa straníckych príkazov.“
Šanca na zmenu sa javila v nedohľadne a tiene tohto obdobia doliehajú až do súčasnosti v podobe amnestií, nevyšetrených zločinov a tajomstiev, ktoré Gaulieder už nikdy nikomu nepovie.
Vieme však jednu vec, o ktorej sme vtedy nemali ani tušenia: v roku 1996 ostávali mečiarizmu len dva roky života. To len aby sme ani dnes nezabudli, že každá temnota sa skôr či neskôr skončí, pretože spoločnosť je organizmus, ktorý má schopnosť samoliečenia.