Nech žije Mečiar! Nech žije Mečiar! mi znie v ušiach doteraz. A keď chorál spustil Kto za pravdu horí, po chrbte mi behali zimomriavky. Mítingy Hnutia za demokratické Slovensko sa presťahovali z estrádnej sály PKO do športovej haly na Pasienkoch, no estrádna atmosféra sa z nich nevytratila, práve naopak.
Každý mesiac zvážali autobusy do Bratislavy tisíce priaznivcov vládneho hnutia prevažne dôchodcovského veku na stretnutie s ich ikonami. Pre nás, študentov žurnalistiky a politológie, bola táto šou vítaným spestrením, ale aj praktickou ukážkou, že demokracia môže vyzerať aj inak, ako o nej píšu vysokoškolské skriptá.
Premiér Mečiar zabával publikum vtipmi na úrovni piatej cenovej skupiny, my mladší sme sa viac bavili pri historkách o atentáte, ktorý na neho chystali a opäť nevyšiel.
Rok 1995: Únos zostal nepotrestaný. Spis otvárajú po rokoch Čítajte V najvyššom rade, kde sme sa zvyčajne usadili, som sa cítil ako Alfred Nobel v chemickom laboratóriu. Občas to hrozilo aj výbuchom.
Najmä, keď kamarátom vyslovená poznámka "Mečiar klame!" dorazila éterom do nižších radov. Dav nabudených dôchodcov nám hrozil päsťami či dáždnikmi a moja úcta k starším dostávala riadne zabrať. Nebolo mi všetko jedno. Nohy som mal rýchle, ale úniková cesta takmer nejestvovala a presila bola mnohonásobná...
V roku 1995 som sa v zaplnenom hľadisku ocitol viackrát. Aj na Veľkonočnú nedeľu, keď slovenskí hokejisti na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu zavŕšili svoju púť z hokejového suterénu medzi elitu. B-kategóriu majstrovstiev sveta vyhrali najmä vďaka pamätnému víťazstvu 4:3 nad Lotyšskom.
Len o niekoľko dní neskôr sme oslavovali ďalšie víťazstvo - nad fašizmom. Päťdesiate výročie si Bratislava pripomenula veľkolepo - vojenskou prehliadkou. Nočná generálka s tankmi na Bajkalskej ulici mala špeciálnu atmosféru. Akurát som podcenil poveternostné podmienky a najbližšie dni bol mojim spoločníkom ľahší zápal pľúc.
Pamätám si ešte, ako nám Poliaci vzali ilúzie o účasti na majstrovstvách Európy vo futbale, keď Dubovský, Moravčík a spol. utŕžili v Zabrze potupnú prehru 0:5. Aj Česi sa nám vtedy posmievali, ale iba chvíľu, lebo v ten istý večer prehrali v Luxembursku 0:1.
Lenže oni sa na rozdiel od nás na EURO 96 napokon dostali a hrali tam dokonca aj finále. Potom ich vzali aj do NATO a nás nie.
Ešteže fanúšikom HZDS o niekoľko rokov už stačila na mítingoch aj sála kultúrneho centra Istropolis...
