M ilý Ježiško, začalo sa to hneď v januári. Vlastne sme po sviatkoch očakávali, že sa niečo stane, nejaký zázrak, že ich už nebudeme vidieť, že prestanú znásilňovať a kradnúť nám prácu.
Najskôr sme ich nechceli, rodičia hovorili, že to nie sú ani ľudia, že sa nám nedokážu prispôsobiť, našej „kultúre“ a nášmu „náboženstvu“, že my sme tu doma, v Európe plní a spokojní z našich civilizačných zážitkov, dvoch vojen, vyhladzovacích táborov, vojen v Juhoslávii a predtým v Španielsku, kde všetky strany tvrdili, že bojujú za Európu a jej hodnoty.
Tak sme chvíľu čakali, ostala nám zo sviatkov kapustnica a pečivo, ale to nejem, páli ma z neho záha, no vrátili sa a chcú nás nahradiť.
Predstavoval som si, ako ich dávam dole
Dali mi nový životný podnet. Doteraz som pracoval len tak, ako bolo treba, dostatočne na to, aby som niečo zarobil, ale nie príliš, aby som sa nepretrhol, lebo už tri roky sa mi zdá všetko zbytočné. Robíme iba na nich, na ich mobilné telefóny a bradatého proroka, na ich jazyk a dávky, niečo, čo sme nikdy nezískali pre naše deti, pretože oni sú prednejší.
A hentí? Čo spolu spávajú a nemôžu mať deti, aj u nás sme mali jedného takéto, ale už odišiel, vďakabohu, do mesta, robí buzeranta vo firme.
A to tiež, vidíš, kradnú nám prácu, nosia sem Talianov, Španielov a dokonca Mexičanov, to tu ešte chýbalo, Narcos z Dellu. No priznávam, dalo mi to nový zmysel života. Doteraz som večer hrával Modern Combat, predstavoval som si tie svine, ako ich dávame dole, akí sú zbabelí, že nechcú bojovať za svoju krajinu a radšej ujdú, nie ako my, ako ja, čo som nemal gule ísť ani na jeden protest proti vlastným zlodejom, čo som neštrajkoval za práva ľudí vo fabrike, lenže to je iné.
S našimi sa vždy dohodneme
Na Veľkú noc k nám prišiel synovec s frajerkou. Taká fuchtľa, hneď bolo vidieť, že je z mesta, pojedli sme a hovorím, čo ste robili v zime. A ona že bola v táboroch rozdávať teplé jedlo.
