Nedá sa písať o roku 1998 na Slovensku a obísť porážku Vladimíra Mečiara.
Ak sa dnes niekomu zdá, že debata o slovenskej politike je vo svojej podstate len dlhočizným súborom poznámok k Robertovi Ficovi, tak pred dvadsiatimi rokmi bola situácia ešte o jeden rád intenzívnejšia.
Mečiar bol jednoducho všadeprítomný, debatovalo – hádalo – sa o ňom doma, v práci, na rodinných stretnutiach a výletoch, všade. Dodnes si pamätám, ako sme o ňom a blížiacich sa voľbách ako kvintáni debatovali v rade na obed na senickom gymnáziu. Dnes by to asi bolo absurdné, vtedy to bolo úplne bežné.
Že sa Mečiarovi a HZDS nechce z vlády, bolo evidentné a pri kampani sa nehľadelo na žiadne pravidlá a zákony, tým menej na morálku.
Slovensko zažilo najostrejšiu a asi aj najnákladnejšiu politickú kampaň, len za návštevy zahraničných celebrít, medzi ktorými nechýbala Claudia Schiffer, Gérard Depardieu či Paul Belmondo, zaplatili VSŽ 45 miliónov korún. Preto panovali vážne obavy, ako sa Mečiar zachová, keď mu to napokon nevyjde.
Rok 1998: Ako Mečiar valcoval a ako skončil Čítajte Išlo mu totiž o všetko, prinajmenšom si to myslel. Okrem straty moci a s tým spojenými materiálnymi a spoločenskými výhodami mohol realisticky prísť aj o slobodu.
Veď opozícia na čele s Mikulášom Dzurindom otvorene hovorila o špinavých paprčiach a nijako sa netajil, že Mečiarovi plánuje spočítať všetko od divokej privatizácie, cez zmarené referendum, únos prezidentovho syna až po vraždu Róberta Remiáša.
Iste, dnes vieme, že Mečiar za nič uvedeného nepykal a dnes oddychuje ako neškodný dôchodca a občas blahosklonne poskytne rozhovor. Lenže vtedy to nevedel a o to viac možno oceniť, že keď vo voľbách utrpel Pyrrhovo víťazstvo, urobil Slovensku asi jedinú službu v celej svojej politickej kariére.
Áno, mesiac sa tváril, že zostavuje vládu, ale keďže nemal s kým, napokon vyvesil bielu vlajku a vypratal Úrad vlády. Pre náš príbeh je príznačné, že trojnásobný premiér Slovensku najviac pomohol tým, že z funkcie napokon poslušne odišiel.
