Autor je ekonóm, pôsobí v Prognostickom ústave SAV
Predstavte si, že vás v zamestnaní prekvapia náhlym a prudkým zvýšením platu. A vy poviete, že nie, mňa vaše peniaze nezaujímajú. A už ma s tým neotravujte! Absurdné? V súčasnej Európe sa dejú aj podivnejšie veci. Európska komisia nariadila írskej vláde, aby od firmy Apple vybrala daň z príjmu vo výške 13 miliárd eur. Čakali by sme, že írsky minister financií sa nad nečakaným príjmom zblázni od radosti. Írska vláda však povedala, že peniaze nechce, lebo „treba brániť integritu nášho daňového systému a zabezpečiť podnikom daňové istoty“.
Prečo vlastne Íri nechcú peniaze, ktoré im podľa Európskej komisie právom patria? Pre konkurenčný model, na ktorom si „keltský tiger“ založil svoj ekonomický rast. Model je založený na daňovom dampingu. Íri si pred mnohými rokmi povedali, že je lepšie pritiahnuť do krajiny veľké firmy s minimálnymi daňami ako žiadne. Inak povedané, radšej nech Apple a Google zaplatia odrobinky v Írsku, ako by mali platiť mastný účet v Nemecku. Ožobráč svojho suseda a zbohatni.
Obľúbeným menu v Dubline bol holandský sendvič s dvojitou írskou. Nešlo o gurmánske radovánky, ale o systém daňovej optimalizácie, na ktorom Írsko vybudovalo svoj úspech. Majme dve írske firmy. Prvá mala sídlo v Írsku, ale jej manažment sedel v nejakom daňovom raji, napríklad v Holandsku. Írsky zákon hovorí, že firma má daňovú rezidenciu tam, kde sedí jej manažment, a nie kde má oficiálne sídlo. Druhá firma mala v Írsku aj sídlo, aj manažment, no z právneho hľadiska bola dcérou prvej firmy, ktorej manažment sedel v Holandsku.
Bermudský trojuholník
Čo sa medzi firmami dialo? Uveďme si príklad. Slovenská firma inzerovala na webe svoje služby. Za inzeráty zaplatila poplatok dcérskej írskej spoločnosti. Tá by z fakturovanej sumy teoreticky mala zaplatiť v Írsku 12,5-percentnú daň.
