Vyberala som si vysokú školu a žila si v tom príjemnom opare, v akom žije pekné sedemnásťročné dievča z dobrej rodiny, ktoré číta Dostojevského a na všetko má názor.
Keď v januári inaugurovali prezidenta Georgea Busha, bola som rozhorčená. V novinách som hltala články o tom, ako sa z Ameriky stáva barbarská krajina a nechápala som, ako sa niečo také vôbec mohlo stať. Teraz, keď sme sa my konečne zbavili Mečiara a smerovali do Európy!
Bola som presvedčená, že žiadne politické zlo sa už do mojej krajiny nedostane. Naozaj som očakávala novú, lepšiu éru sveta.
Napokon, už onedlho som aj ja mala získať volebné právo. Ja a státisíce iných mladých ľudí, ktorí sa tiež tešia do Únie. Aj oni sú iste tiež rozhorčení z nového amerického prezidenta! Spolužiačky som sa spýtala: „Čo si teraz myslíš o Amerike?“
Rok 2001: Odborníci si povedali svoje a potom si politici vymysleli osem krajov Čítajte Dívala sa na mňa presne tým pohľadom, akým ľudia hľadia na blázna a zvažujú, či je nebezpečný, alebo len otravný. Usúdila, že som otravná. Prevrátila oči, mykla plecom a povedala niečo ako: „... žišneviemsimťa...“ O mojom proerópskom nadšení som teda už nehovorila. Pokiaľ viem, spolužiačka dnes žije v Británii.
Mesiace bežali, Dostojevskij sa míňal, v septembri som nastúpila do maturitného ročníka. V ten konkrétny deň som zo školy išla za otcom do práce.
Nenašla som ho tam. Bol na ceste na druhú stranu Európy, kde dovolenkujúca stará mama dostala porážku. Domov som prišla s plačom.
Staršia sestra sedela pred telkou ako zhypnotizovaná. „Ty nevieš, čo sa stalo?“ vyčítala som jej nedostatok empatie so starou mamou. „Nie, ty nevieš, čo sa deje,“ odpovedala mi. Na obrazovke práve padali Dvojičky. Moje očakávanie novej, lepšej éry sveta získalo vážne trhliny.
