
Pamätám si to ako dnes. Bol 19. Marec 2003, stáli sme na balkóne Študentského domova číslo 3 na Tajovského ulici v Banskej Bystrici a dívali sa na nezvyčajne veľký, krvavočervený mesiac. „Keď je taký mesiac, asi bude vojna,“ prehodil spolubývajúci a zadusil cigaretu.
O pár hodín prekročili vojaci „koalície ochotných“ hranice Iraku a začala sa Tretia vojna v Perzskom zálive.
Na druhý deň vystúpil v Sloveskej televízii premiér Mikuláš Dzurinda a vojnu podporil, pretože „máme právo aj na zahraničné investície, aj na bezpečnostný dáždnik NATO, ale nemáme právo chytráčiť“.

Pre dobový kontext treba pripomenúť, že vtedy Slovensko nebolo členom NATO ani Európskej únie, snažilo sa vymaniť z éry mečiarizmu a takpovediac sa stať Západom. Na rozdiel od dneška to vtedy nikto nepovažoval za samozrejmosť.
Do NATO, ktoré sa považovalo za akúsi predsieň EÚ sme síce dostali pozvánku už na pražskom summite 2003, ale ešte zďaleka nebolo rozhodnuté.
Dzurindove slová teda možno preložiť v tom zmysle, že ak chceme zamieriť na Západ, treba sa stať členom NATO a na to treba prejaviť lojalitu voči jej hlavnému predstaviteľovi – bez ohľadu na to, čo si o vojne myslíme.
Samozrejme, každý príčetný človek vedel, že invázia nemá v medzinárodnom práve oporu, dôkazy o vývoji zhraní hromadného ničenia sú veľmi chatrné (spomíname si na prezentáciu Collina Powella v OSN, ktorý na kreslených obrázkoch ukazoval, ako vyzerajú mobilné chemické laboratóriá) a spájanie Husajna s teroristickými útokmi v New Yorku je nepoctivá skratka.

Na druhej strane Bush však tú vojnu očividne veľmi, veľmi chcel a budúcnosť Slovenska bola v tom čase existenčne závislá od jeho priazne. Mimoriadne nepríjemná situácia a rozhodovanie hodné Sofie.
Na druhej strane, bola to ideálna situácia, keď sa majú rozhodnutia chopiť politici. Kľúčovou úlohou politika je totiž prijať zodpovednosť a rozhodnúť za nás, aby sme si mohli zachovať mravnú integritu.
V skutočnosti si ich platíme práve na tento účel. Dzurinda svoju smutnú úlohu splnil.