Rok 1997 bol pre mňa rokom, keď som prestala mať sladkých „-násť“. Keď som už bola formálne dospelá a pritom som sa stále správala alebo skôr chcela správať ako dieťa. Vysoká škola vám detstvo rozhodne predĺži.
Na jednej strane síce veľa drilovania zbytočností, ktoré v praxi ani nevyužijete, na druhej strane bohatý študentský život.
Súťaže, kto cestou z krčmy na internát prinesie najväčšiu dopravnú značku, ktorá izba v dievčenskom internáte prepašuje cez vrátnika do izby najviac chlapcov či ktorá chodba v internáte dostrelí práškovým hasiacim prístrojom najďalej. Taký študentský únik z reality.
V politike toľko zábavy v tom čase nebolo. Moc stále držal v rukách Mečiar a z rodinných osláv sa stávali nočné mory. Oslava Vianoc či Veľkej noci sa nekončila inak ako hádkou o tom, čo dobré a čo zlé tento človek pre krajinu vykonal.
Mládež rebelovala a do debát o politike sa odmietala zapájať, nepripúšťali sme, že by tento človek mal byť stredobodom nášho slobodného vesmíru.
Rok 1997: Slovensko ako Albánsko. Do NATO pozvali iba susedov Čítajte Zato generácia rodičov a starých rodičov sa zvyčajne pohádala do krvi. Pritom to ani nemuselo začať zhurta. Stačil vtip. Napríklad - Kto je najlepší elektrikár na svete? Mečiar, lebo v krátkom čase izoloval celé Slovensko.
Občas som upodozrievala starú mamu, či nemá charizmatického Vladka radšej ako pánbožka, ktorý bol pevným bodom jej života vari od narodenia.
Sfanatizované babky demokratky tlieskali na mítingoch a človek by si myslel, že sa o budúcnosť krajiny treba skutočne báť. Ale ako sa vraví, vždy môže byť aj horšie.
V roku 1997 mal premiéru aj veľkofilm Jamesa Camerona Titanic (do našich kín prišiel na začiatku roku 1998). Moje kamošky, mladé ekonómky a budúcnosť Slovenska, si utierali potoky sĺz nad zamrznutým telom Leonarda DiCapria. Túto vyše trojhodinovú mordu videli hádam aj päťkrát za sebou. To ma vydesilo viac ako Mečiar. Ale zdá sa, že všetko dobre dopadlo.
