Letný semester roku 2002 bol ako jeden veľký žúr. Bol som práve cez Erasmus na štúdiu v Holandsku. Mesto plné študentov a festivalov, skvelá škola, spolužiaci z polovice sveta.
Za ten čas nebolo veľa momentov, keď by mi čokoľvek z domova chýbalo. Predsa však taká chvíľa prišla.
Mohol za to hokej.
Keď mi asi po štvrtom zápase na majstrovstvách sveta kamarát napísal, že naši tento rok pôjdu na zlato, nechcel som mu to vyhovárať. Veď aj Šatan raz povedal – nebojme sa snívať. Tak nech.
Ale nepochyboval som, že kamarát bude čoskoro sklamaný.
Lenže, o pár dní nato hrali slovenskí hokejisti finále. Vtedy ešte neexistovali smartfóny, wi-fi nebolo na každom rohu, roaming bol šialene drahý, neboli streamy na nete a holandskej televízii bol hokej ukradnutý. Jediné dostupné miesto s internetom bola škola, lenže tá bola cez víkend zatvorená. Čo teraz?
Rok 2002: K zlatu z Göteborgu stačilo málo. Nechať koňa bežať Čítajte Ostala posledná možnosť. Môj mobilný operátor ponúkal službu, že po každom góle a tretine posielal esemesku. Nebolo na výber. Aktivoval som si ju. Najslávnejší zápas slovenskej hokejovej histórie som sledoval len v písmenkovej podobe na dvojriadkovom displeji svojho telefónu značky Alcatel.
Správa, ktorá prišla po druhej tretine, bola veľmi uspokojivá. Naši viedli 3:1. Potom však Rusi dali gól. A po chvíli ďalší. Keď pípla ďalšia esemeska, bál som sa ju otvoriť.
Bondra, sto sekúnd pred koncom, vedieme 4:3.
Tých sto sekúnd trvalo vyše dvadsať minút, kým prišla správa o konečnom výsledku. Samozrejme, zápas sa skončil oveľa skôr.
Rok 2002: V nebankovkách prišli o úspory desaťtisíce ľudí Čítajte Ľuďom, ktorí tú službu obsluhovali, som časom odpustil. Trvalo im, kým strávili prvý nával radosti a boli schopní zadať správu do systému a rozposlať ju. Aspoň si myslím, že to tak bolo.
Ľudia na Slovensku si potom dlho rozprávali, kde a s kým boli v ten deň. Ja som bol s Luthandom z Juhoafrickej republiky. Nikdy predtým o hokeji nepočul. Večer sa pri drinku pridali Francúz, Belgičanky, Brit, Holanďania... Nechápali, prečo mám takú radosť.
Neskôr, keď som už pracoval v novinách, robili sme projekt Zlaté deti. Boli to príbehy mamičiek a oteckov, ktorým sa narodili deti v deň, keď hokejisti získali zlatú medailu.
Titul majstra sveta v hokeji. Tak málo pre svet, tak veľa pre jednu krajinu.
