Keď sa prechádzate po predvianočnej Viedni, sotva v uliciach uvidíte frustrovaných bielych mužov. A predsa sa už druhý raz v novej rakúskej vláde ocitli slobodní, ktorí reprezentujú práve tento typ voliča. Pravdaže, štatisticky zastúpený skôr v menších mestách a na vidieku.
Dnešná FPÖ je už iná v porovnaní s tou z čias Jörga Haidera. Prestala sa potkýnať o svoje nacistické korene, ktoré v jej histórii môžeme zreteľne vystopovať – a to dokonca aj v prípade súčasného lídra Stracheho.

Druhý dych do jej straníckeho života vniesla utečenecká kríza. Bonmoty ako „nikto z utečencov nemá pas, zato má mobil, aby mohol zavolať domov a oznámiť, že tu nemusí pracovať,“ jednoducho fungujú. Podobne ako ďalšie Stracheho vyhlásenie: „Do školských tried patria kríže a komu sa to nepáči, mal by sa odsťahovať.“
Treba uznať, že na rozdiel od Slovenska bolo Rakúsko naozaj konfrontované s prílevom tisícok utečencov denne, v kritickom roku 2015 ich prišlo okolo 90-tisíc, vlani sa počet znížil na polovicu.
Prítomnosť FPÖ vo vláde je nepríjemným, ale nevyhnutným dôsledkom týchto udalostí – strana sa medzitým výrazne posunula do stredu a podriadila sa proeurópskemu smerovaniu svojho väčšieho koaličného partnera. Rakúsko si azda za vlády mladého kancelára Kurza zachová proeurópsky kurz, čo je základný odkaz svetu.
No ostáva nad ním visieť mrak radikalizmu, z ktorého môže nečakane zapršať aj za jasného počasia, nieto ešte, ak sa objavia problémy, ktorých bude mať Európa skôr viac než menej.