Vždy na jeseň, keď už noci začínajú byť dlhšie ako dni, sa so Smerom stávame amatérskymi meteorológmi. Kamarátom Smerom, spolužiakom zo strednej.
Kedy to príde, kedy sa dážď na horách konečne zmení, kedy na Chopku či vo Vrátnej napadne prvý sneh.
Posielame si grafy vývoja zrážok, dlhodobé odhady, aká bude zima, prvé obrázky z alpských tritisícoviek. A nasneží vôbec?
A keď Morris z portálu Wepowder vyhlásil v Alpách prvý powder alert, čo je niečo akože na kopcoch napadne za 24 hodín viac ako 30 centimetrov snehu, vieme, že sa sezóna sa začala.
Keď večer na chate niekde v horách žehlíte lyže, kvapkáte na ne horúci vosk, všetky tie predpovede sa zrazu stávajú realitou.
A potom príde ten pocit, keď stojíte na lyžiach, ďalej od zratrakovaných zjazdoviek, konáre stromov sa prehýbajú pod hrubou vrstvou snehu, vy si dáte päsť a rútite sa dolu svahom, zanechávate za sebou stopu v prašane, tak práve toto je jedna z vecí, na ktorú ste celý čas čakali.
Prach vytryskujúci spod lyží, endorfín, ktorý vám koluje v žilách, obyčajná detská radosť. A tá radosť trvá každý rok, takmer každú jazdu, už odkedy som sa v dvadsiatke vrátil k lyžiam.
Nejde však len o tú jednu jazdu. Bez všetkých tých rituálov, by to jednoducho nebolo ono. Ony dotvárajú ten pocit slobody, ktorú nám lyže prinášajú, to komplikované puto, ktoré pozná každý, kto chodí na hory.
