Ondrej Gažovič je lektor a publicista
Martin M. Šimečka, Medzi Slovákmi, N Press 2017
Sedel som na posteli, erárna plachta s paplónom boli drsné na dotyk a voňali po lacnom pracom prášku. Strohé zariadenie internátnej izby dotváral pracovný stôl so stoličkou, polica nad posteľou a skriňa na oblečenie v rohu miestnosti. Všetko krát dva, aby sa ušlo aj spolubývajúcemu, ktorého meno si dnes už nepamätám.
Cez ošarpané okno do izby prenikal sychravý október a ja som uvažoval, ako prežijem ďalší semester. Prvé roky v Brne mi naplnila sústredená práca v univerzitnej študovni a živelné objavovanie slobody v nočných podnikoch. Lenže tento model sa vyčerpal a na mňa doľahla únava. Prestal som chodiť na prednášky, vlastne som prestal chodiť von. Hlivel som v izbe a nič sa mi nechcelo.
Zachránili ma knihy. Vo výklade kníhkupectva na hlavnom námestí ma zaujal Český snář od Ludvíka Vaculíka. Zobral som si ho domov a objavil som disidentskú literatúru. Fantasticky napísanú hrubú knihu som zhltol za dve noci. Zdanlivo banálne príhody zakázaných českých umelcov v časoch normalizácie nesú aj dnes znaky veľkej literatúry – nádherný jazyk, krutá úprimnosť a nadčasové posolstvo.
Netušene bohatý svet
Po dočítaní som si podčiarkol mená spisovateľov, o ktorých Vaculík píše. S metodickou dôkladnosťou som začal vyhľadávať ich diela v knižniciach a antikvariátoch moravskej metropoly.
Policu nad posteľou zaplnili knihy a ja som sa prebral k životu. Ležmo či posediačky som prežíval inscenované príbehy a ideologické saltá Pavla Kohouta, ponáral sa do hĺbky úvah Václava Havla, žasol nad britkou štylistikou Vaculíka, obdivoval analytickú precíznosť a jasnozrivosť Milana Šimečku. Ten semester dodnes považujem z rokov môjho štúdia za najdôležitejší.
Pýtal som sa: ako to, že som o existencii tohto komplexného myšlienkového vesmíru netušil? Čo rozhoduje, ako sa človek zachová v čase neslobody? A najmä, ako by som v dobe normalizácie obstál ja sám?
Stretnutie so Šimečkom
Najdrásavejšie som tieto otázky cítil pri čítaní noviel Džin, Žabí rok a Výpoveď od Martina M. Šimečku. Bol som podobne mladý ako autor, keď ich písal a vo vášnivom bežcovi s láskou ku knihám som objavoval spriaznenú dušu.
“Výnimočné udalosti Šimečkovi potvrdzujú predpoklad o malom národe, ktorý nemá ilúzie o svojej večnosti a dokáže preto rozoznať kľúčové dejinné zlomy, v ktorých hrá o prežitie.
„
A možno mi aj nepríjemne pripomínal, ako mrhám svojou slobodou; on, na rozdiel od mňa a navzdory talentu, nemohol študovať. Ale najmä preto, že obavy, zlyhania, nádeje a zrážky s realitou, ktorých je život dvadsaťročného mladíka taký plný, reflektoval verejne a poctivo v miere, ktorú som sám sebe nedovolil ani v skrytých úvahách.
Zoznámil som sa s literatúrou, ktorá nebola ľahostajná – k autorovi ani k čitateľom.
Kultúrne kódy nadovšetko
Uplynuli roky. Zo zakázaného autora sa Martin M. Šimečka stal postupne revolucionár, tvorca spoločenských inštitúcií, nepriateľ národa aj Slovák v Prahe. S odstupom času je stále viac zrejmé, že najsilnejšiu pečať vtlačil modernej slovenskej žurnalistike, ktorej sa stal, mimovoľne a určite nechcene, nestorom. Po dlhej pauze opäť čítam jeho knihu. Je o ľahostajnosti, ako inak, no ľahostajným nechá málokoho.
Šimečka v nej zaznamenáva svoj pohľad na vybrané kapitoly slovenských dejín v rokoch 1968 až 2017. Od Dubčeka k Ficovi.
