Autor je teológ
Adventné obdobie má dvojaký charakter: je časom prípravy na slávnosť Narodenia Pána, v ktorom si pripomíname prvý príchod Božieho Syna medzi ľudí a zároveň je to čas, v ktorom sa touto pripomienkou upriamuje ľudská myseľ na očakávanie druhého Ježišovho príchodu na konci vekov.
Z týchto dvoch dôvodov je adventné obdobie časom radostného očakávania. Aj my kresťania hovoríme, že žijeme v očakávaní.
V skutočnosti, ak chceme byť úprimní, musíme si priznať, že vlastne už nič neočakávame. Je preto nevyhnutne potrebné, aby sme si v sebe obnovili túžbu a nádej na Ježišov príchod. Kresťanská nádej nie je únikom do druhého života pred ťarchou zodpovednosti v tomto svete, ale naopak, je výzvou pre plnú angažovanosť za právo, pravdu a lásku.
Pre veriacich v Ježiša Krista je Kristov príchod nádejou na zavŕšenie vykúpenia a na vyslobodenie zo všetkých strachov, úzkostí, bolestí, ako aj smrti.
Dokážeme čakať?
V súčasnosti platí „všetko a hneď“. Dnes je dôležitý výkon, produkcia, rast. Richard Rohr, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov duchovnej obnovy, si myslí, že musíme opustiť tri veľké veci: neúmerný tlak byť úspešným, neúmernú vôľu mať vždy pravdu – aj teologickú, no a nakoniec neúmernú vôľu byť mocným a mať všetko pod kontrolou.
“Čoho je v kultúre nadbytku stále menej, je práve a prekvapujúco čas spolu s múdrosťou a priateľstvom. Ale práve múdrosť a priateľstvo sú veci, pre ktoré je ľudské srdce stvorené.
„
Musíme presne pomenovať, do akej miery sme panovania chtiví a neústupní vo svojej pravde. Musíme prekonať nacionalizmus. Tiež musíme prekonať nutkanie vlastniť množstvo vecí a mať všetko pre svoje osobné potreby.
Kardinál Newman napísal: „Kresťan je ten, kto očakáva Krista“. Dokázať čakať si dnešný človek prekladá, ako byť pasívny, či nezodpovedne sa vyhýbať riešeniam problémov. Tým, že chcem všetko a hneď, vlastne ukazujem, že nemám v sebe nádej. Veď práve čakanie je symbolom veľkej nádeje.
Rozmer otvorenej budúcnosti, radosť, očakávanie niečoho s trpezlivosťou, sa z nášho života vytráca. Tým znehodnocujeme aj prítomnosť, pretože tá sa stáva len predstavou strácajúcej sa budúcnosti. Kresťanstvo je náboženstvom diania, dejín a presahovania do budúcnosti. Absolútna budúcnosť je pravá a vlastná budúcnosť človeka. Jej prijatie je vrcholnou úlohou ľudského pobytu na svete.
Kresťanstvo je ku každému zmysluplnému vnútrosvetskému plánovaniu budúcnosti nielen neutrálne, ale práve naopak, sa k nemu stavia pozitívne, lebo kresťanstvo považuje túto racionálnu, aktívne plánovanú konštrukciu pozemskej budúcnosti za úlohu vyplývajúcu z Bohom chceného bytostného určenia človeka.
Ženích prichádza. Kristus prichádza – to je posolstvo adventu. Nie prišiel, nie príde, ale prichádza. Preto adventné očakávanie znamená čakať teraz, v tejto chvíli môjho života, čakať na stretnutie v prítomnosti v perspektíve večnosti.
Rýchlosť je návyková látka
História našej súčasnosti je príbehom zrýchľovania. Netrpezlivosť je znamením súčasnosti. Všetko sa stále zrýchľuje, ľudský pokrok nemožno zastaviť, žijeme dlhšie a predsa je otázne, či máme zo života viac, než generácie pred nami. Rútime sa krajinou, ktorú už pre rýchlosť, ktorou sa pohybujeme, nemožno ani vnímať.
