Nikdy predtým, ani nikdy potom som v slovenskom parlamente nevidel toľko ľudí. Bol 11. október, deň, keď sa hlasovalo o tom, že Slovenská republika schváli medzinárodnú zmluvu o rozšírení objemu záruk v Európskom nástroji finančnej stability.
Tá komplikovaná veta do vedomia národa vošla pod heslom „navýšenie eurovalu“ a ako vieme, znamenala pád vlády.
To nás síce netešilo, na druhej strane, Slovák málokedy tak pookreje, ako keď sa oňho zaujímajú aj ďalej ako v Prahe.
Rok 2011: Hlas Gorily bol silný, no časom sa stratil Čítajte Do Bratislavy vtedy vyslali svojich redaktorov desiatky veľkých médií, záujem bol taký veľký, že komunistický parlament jednoducho kapacitne nestačil. Preto sa museli aj redaktori agentúr, ktorí majú vyhradené exkluzívne kabínky nad rokovacou sálou, podeliť o životný priestor s cudzokrajnými votrelcami.
Napríklad agentúra SITA, pre ktorú som vtedy pracoval, musela ustúpiť vyslanej redaktorke z ostrovného denníka The Guardian.
Hoci v núdzových podmienkach, absolvovali sme dlhočizný rozhovor, ktorý bol pre našinca v mnohom osviežujúci. Redaktorke som tlmočil, čo sa v sále rozpráva, sprvu ju to zaujímalo, ale zhruba po pätnástom generickom vystúpení za alebo proti rozšíreniu eurovalu sa rozčarovane spýtala, čo to má znamenať.
Najprv som nechápal, až po chvíli som si uvedomil, že nie je zvyknutá, aby sa v pléne zákonodarného zboru bezbreho verklíkovalo to isté dookola.
Rok 2011: Vláda padla, lebo inak to byť nemohlo Čítajte To však nebolo všetko. Zhruba v polovici rokovania sa vypytovala, aké sú ďalšie scenáre, keď sa euroval neschváli. „Padne vláda, schvália to s Robertom Ficom a budú predčasné voľby,“ odvetil som lakonicky.
Až vtedy pochopila, že v sále sa v skutočnosti o euroval nehrá, ten prejde tak či onak, ide len o to, kedy a s kým.
„A kvôli tomu otravujete pol Európy? To čo máte za krízy?“ spýtala sa neveriacky. Nuž, trolovanie máme v krvi, napríklad Robert Fico si vtedy vytroloval premiérske kreslo.
